V Novom zákone Ježiš kričí 3 krát, vtedy a vtedy

v Nový zákon sú iba tri prípady, keď Ježiš plače.

JEŽIŠ SKVIELA PO UVEDENÍ ÚZKOSTI TÝCH, KTORÍ MILUJÚ

32 Mária preto, keď prišla tam, kde bol Ježiš, vidiac ho, ako sa vrhla k jeho nohám, hovoriac: „Pane, keby si tu bol, môj brat by nezomrel!“ 33 Keď ju potom Ježiš videl plakať a Židia, ktorí s ňou prišli, tiež plakali, bol hlboko dojatý, znepokojený a povedal: 34 „Kam si ho umiestnil?“. Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ 35 Ježiš sa rozplakal. 36 Potom Židia povedali: "Hľa, ako ho miloval!" (Ján 11: 32–26)

V tejto epizóde je Ježiš dojatý potom, čo videl plakať tých, ktorých miluje, a potom, čo videl hrob Lazára, drahého priateľa. To by nám malo pripomínať lásku, ktorú Boh má k nám, svojim synom a dcéram, a ako veľmi ho bolí, keď nás vidí trpieť. Ježiš prejavuje skutočný súcit a trpí so svojimi priateľmi, plačúc pri pohľade na tak zložitú scénu. Avšak v tme je svetlo a Ježiš premieňa slzy bolesti na slzy radosti, keď vzkriesi Lazara z mŕtvych.

JEŽIŠ KRÍŽE, KEĎ VIDÍ HRIECHY ĽUDSTVA

34 „Jeruzalem, Jeruzalem, vy, ktorí zabíjate prorokov a kamenujete tých, ktorí sú k vám poslaní, koľkokrát som chcel zhromaždiť vaše deti ako sliepka, jej potomstvo pod krídlami, a vy ste nechceli! (Lukáš 13:34)

41 Keď bol blízko, pri pohľade na mesto plakal nad ním a hovoril: 42 „Ak si tiež pochopil v tento deň cestu mieru. Ale teraz to bolo pred vašimi očami skryté. (Lukáš 19: 41–42)

Ježiš vidí mesto Jeruzalem a plače. Je to preto, lebo vidí hriechy minulosti a budúcnosti a láme mu to srdce. Ako milujúci otec Boh nenávidí, keď nás vidí, ako sa mu obraciame chrbtom, a veľmi si želá nás držať. To objatie však odmietame a ideme vlastnými cestami. Naše hriechy rozplačú Ježiša, ale dobrou správou je, že Ježiš je vždy tu, aby nás privítal, a robí to s otvorenou náručou.

JEŽIŠ KRIŠTÍ, KTORÝ SA MODLÍ V ZÁHRADE PRED JEHO VEREJNOSŤOU

V dňoch svojho pozemského života prednášal modlitby a prosby s hlasným krikom a slzami k Bohu, ktorý ho mohol zachrániť pred smrťou, a prostredníctvom úplného opustenia mu bol vyslyšaný. Aj keď bol Synom, naučil sa poslušnosti z toho, čo trpel, a vďaka dokonalosti sa stal príčinou večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú. (Hebrejom 5: 0)

V tomto prípade slzy súvisia so skutočnou modlitbou, ktorú Boh vypočuje. Aj keď počas modlitby nie je vždy potrebné plakať, zdôrazňuje to skutočnosť, že Boh túži po „skrúšenom srdci“. Chce, aby naše modlitby boli vyjadrením toho, kto sme, a nielen niečo na povrchu. Inými slovami, modlitba by mala zahŕňať celú našu bytosť, a tak umožniť Bohu vstúpiť do všetkých aspektov nášho života.