Padre Pio hovorí k Bohu: z jeho listov

Hlasne k nemu pozdvihnem svoj hlas a neodpustím
Na základe tejto poslušnosti sa prinútim, aby som vám ukázal, čo sa vo mne udialo od piatej do večera, do konca šiesteho aktuálneho mesiaca augusta 1918. Nie som hoden povedať vám, čo sa stalo v tomto období superlatívne mučeníctvo. Naši chlapci to spovedali o piatej večer, keď ma zrazu naplnila nesmierna hrôza pri pohľade na nebeskú postavu, ktorá sa mi predstavuje pred zrakom inteligencie. V ruke držal akýsi nástroj, podobný veľmi dlhému železnému plátu s veľmi ostrým hrotom a zdalo sa, že z neho vychádza oheň. Vidieť toto všetko a pozorovať, ako spomínaná postava vrhá spomínaný nástroj do duše so všetkou násilnosťou, to bola jedna vec. Sotva som stonal, mal som pocit, že umieram. Chlapcovi som povedal, že odišiel do dôchodku, lebo sa cítim zle a už nemám silu pokračovať.
Toto mučeníctvo trvalo bez prerušenia až do rána siedmeho dňa. To, čo som v tomto smutnom období utrpel, nemôžem povedať. Dokonca aj útroby, ktoré som videl, boli roztrhané a natiahnuté za týmto nástrojom a všetko bolo zapálené. Od toho dňa som bol smrteľne zranený. Cítim v najvnútornejšej duši mojej duše vždy otvorenú ranu, ktorá ma neúnavne roztrhá.
A čo sa ma pýtate na to, ako došlo k môjmu ukrižovaniu? Môj Bože, aký zmätok a poníženie cítim, keď musím prejaviť to, čo si vykonal v tomto tvojom úbohom stvorení! Bolo to ráno 20. septembra minulého septembra, zborovo, po slávení svätej omše, keď ma prekvapil oddych, podobný sladkému spánku. Všetky vnútorné a vonkajšie zmysly, nie že by sa samotné schopnosti duše ocitli v neopísateľnom tichu. V tom všetkom bolo okolo mňa a vo mne úplné ticho; vzápätí ho vystriedal veľký pokoj a upustenie od úplného zbavenia všetkého a póza v tej istej ruine. Toto všetko sa udialo bleskovo.
A zatiaľ čo sa to všetko deje, videl som sa pred tajomnou postavou, podobnou tej, ktorá bola videná večer 5. augusta, ktorý rozlišoval len to, že mal ruky a nohy a stranu, ktorá kvapkala krv. Jeho pohľad ma desí; Nemohol som ti povedať, čo som sa v tom okamihu cítil. Cítil som, že zomieram, a zomrel by som, keby Pán nezasiahol na podporu môjho srdca, ktoré by som cítil, ako mi skočí z mojej hrude.
Pohľad na postavu ustupuje a ja som si uvedomil, že má prepichnuté ruky, nohy a bok a kvapká z nich krv. Predstavte si agóniu, ktorú som vtedy zažil a ktorú neustále prežívam takmer každý deň. Rana srdca neustále vylieva krv, najmä od štvrtka večera do soboty. Otče môj, umieram od bolesti z agónie a následného zmätku, ktorý cítim v hĺbke svojej duše. Obávam sa, že vykrvácam, ak Pán neposlúchne stonanie môjho úbohého srdca a nestiahne odo mňa túto operáciu. Dá mi Ježiš, ktorý je taký dobrý, túto milosť?
Odstráni mi to prinajmenšom tento zmätok, ktorý pociťujem pri týchto vonkajších znakoch? Hlasno k nemu budem hlasom zvyšovať a neodvrátim od neho odvrátenie, takže pre jeho milosrdenstvo neodstúpi odo mňa trápenie, nie bolesť, pretože to vidím nemožné a cítim, že chcem byť unavený bolesťou, ale tieto vonkajšie znaky, ktoré sú z zmätok a nepopísateľné a neudržateľné poníženie.
Postava, o ktorej som chcel hovoriť v mojej predchádzajúcej, nie je nikto iný ako ten, o ktorom som vám hovoril v inej bani, ktorá bola videná 5. augusta. Svoju operáciu vytrvalo sleduje s vynikajúcou agóciou duše. Počul som vo vnútri ustavičné dunenie, ako vodopád, ktorý vždy hádže krv. Môj Bože! Trest je správny a váš úsudok je správny, ale použite ma na milosrdenstvo. Domine, vždy ti poviem s tvojim prorokom: Domine, ne, hnev, tvoje argumenty ma, nekrútené, moje hnevy! (Ž 6, 2; 37, 1). Môj otec, teraz, keď ti je známy celý môj interiér, neopovrhuj, aby som sa dostal ku slovu útechy uprostred tak hrdej a tvrdej horkosti.