Oddanosť Márii Assuntovi: to, čo povedal Pius XII. O dogme predpokladu

Svätosť, nádhera a sláva: telo Panny!
Svätí otcovia a veľkí lekári vo svojich homíliách a príhovoroch adresovaných ľudu pri príležitosti dnešného sviatku hovorili o Nanebovzatí Matky Božej ako o náuke, ktorá je už vo svedomí veriacich živá a nimi už vyznávaná; obšírne vysvetlili jeho význam, objasnili a spoznali jeho obsah a ukázali jeho veľké teologické dôvody. Osobitne zdôraznili, že predmetom slávenia nebolo len to, že ostatky Preblahoslavenej Panny Márie boli zachované pred skazou, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a jej nebeské oslávenie, aby Matka kopírovala predlohu, že je napodobňovať jeho jediného Syna, Krista Ježiša.
Svätý Ján Damašský, ktorý sa medzi všetkými vyníma ako významný svedok tejto tradície, pri pohľade na telesné Nanebovzatie veľkej Matky Božej vo svetle jej iných privilégií, s energickou výrečnosťou hovorí: «Tá, ktorá si pri pôrode zachovala panenstvo bez ujmy musel tiež zachovať svoje telo bez akéhokoľvek poškodenia po smrti. Tá, ktorá nosila Stvoriteľa vo svojom lone, splodila dieťa, musela žiť v božských príbytkoch. Ona, ktorú Otec vydal za manželku, mohla nájsť príbytok iba v nebeských stoliciach. Musela kontemplovať svojho Syna v sláve po pravici Otca, ktorá ho videla na kríži, ktorá, keď ho porodila, uchránená od bolesti, bola prebodnutá mečom bolesti, keď ho videla umierať. . Bolo správne, aby Matka Božia vlastnila to, čo patrí Synovi, a aby ju všetky stvorenia ctili ako Matku a služobnicu Božiu."
Svätý Germanus Konštantínopolský sa domnieval, že neporušenie a prijatie tela panenskej Matky Božej do neba vyhovuje nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej posvätnosti jej panenského tela: «Vy, ako bolo napísané, ste všetci nádherou. pozri Ž 44, 14); a tvoje panenské telo je úplne sväté, celkom cudné, celkom Boží chrám. Z tohto dôvodu nemohlo poznať rozpad hrobky, ale pri zachovaní svojich prirodzených čŕt sa muselo premeniť na svetlo neporušiteľnosti, vstúpiť do novej a slávnej existencie, užite si plné oslobodenie a dokonalý život."
Iný staroveký spisovateľ hovorí: «Kristus, náš Spasiteľ a Boh, darca života a nesmrteľnosti, bol to on, kto prinavrátil život Matke. Bol to on, kto ju stvoril, aby sa vyrovnala sebe samému v neporušiteľnosti tela a navždy. Bol to on, kto ju vzkriesil z mŕtvych a prijal na svoju stranu cestou, ktorú pozná len on.“
Všetky tieto úvahy a motivácie svätých otcov, ako aj teológov na tú istú tému, majú za základ Sväté písmo. Biblia nám totiž predstavuje svätú Božiu Matku úzko zjednotenú so svojím božským Synom a vždy s ním solidárnu a zdieľajúcu jeho stav.
Pokiaľ ide o tradíciu, netreba zabúdať, že od druhého storočia svätí otcovia predstavovali Pannu Máriu ako novú Evu, dôverne spojenú s novým Adamom, hoci jemu podriadenú. Matka a Syn sa vždy objavujú spojené v boji proti pekelnému nepriateľovi; boj, ktorý, ako bolo predpovedané v protoevanjeliu (porov. Gn 3, 15), skončí úplným víťazstvom nad hriechom a smrťou, nad tými nepriateľmi, ktorých Apoštol pohanov vždy predstavuje ako zjednotených ( pozri Rim kapitoly 5 a 6; 1 Kor 15, 21-26; 54-57). Preto, ako bolo slávne Kristovo zmŕtvychvstanie podstatnou súčasťou a konečným znakom tohto víťazstva, tak aj pre Máriu sa spoločný boj musel skončiť oslávením jej panenského tela, podľa výrokov apoštola: «Keď toto porušiteľné telo obliekol neporušiteľnosť a toto smrteľné telo nesmrteľnosť, naplní sa slovo Písma: Smrť bola pohltená pre víťazstvo“ (1 Kor 15; 54; porov. Oz 13, 14).
Takto vznešená Matka Božia, tajomne spojená s Ježišom Kristom od celej večnosti „rovnakým dekrétom“ o predurčení, nepoškvrnená vo svojom počatí, panna nepoškvrnená vo svojom božskom materstve, veľkorysá spoločníčka božského Vykupiteľa, víťazná nad hriechom a smrťou. , konečne dosiahol korunu svojej veľkosti, prekonal skazenosť hrobu. Premohla smrť ako jej Syn a bola vzkriesená telom i dušou do nebeskej slávy, kde žiari ako Kráľovná po pravici svojho Syna, nesmrteľného Kráľa vekov.