Oddanosť sviatostiam: prečo sa priznávam? hriech trochu pochopená realita

25. 04. 2014 Rímska modlitebná vigília za zobrazenie reliktov Jána Pavla II. A Jána XXIII. Na spovednej fotografii pred oltárom s pozostatkom Jána XXIII

V našej dobe je kresťan nespokojný s vyznaním. Je to jeden zo znakov krízy viery, ktorou mnohí prechádzajú. Prechádzame od náboženskej kompaktnosti minulosti k osobnejšej, uvedomelejšej a presvedčenejšej náboženskej príslušnosti.

Na vysvetlenie tejto nespokojnosti s priznaním nestačí uviesť skutočnosť, že ide o všeobecný proces zbavenia kresťanstva našej spoločnosti. Je potrebné identifikovať konkrétnejšie a konkrétnejšie príčiny.

Naše priznanie sa často scvrkáva na mechanický zoznam hriechov, ktoré zdôrazňujú iba povrch morálneho prežívania človeka a nedosahujú hĺbku duše.

Priznané hriechy sú vždy rovnaké, opakujú sa so zdrvujúcou monotóniou po celý život. A tak už nemôžete vidieť užitočnosť a vážnosť sviatostnej slávnosti, ktorá sa stala monotónnou a nepríjemnou. Zdá sa, že samotní kňazi pochybujú o praktickej účinnosti svojej služby v spovedi a púšťajú toto monotónne a namáhavé dielo. Zlá kvalita našej praxe má váhu v nedôvere k priznaniu. Ale na základe všetkého je často niečo ešte negatívnejšie: neprimeraná alebo nesprávna znalosť reality kresťanského zmierenia a nedorozumenie o skutočnej realite hriechu a obrátenia, posudzované vo svetle viery.

Toto nedorozumenie je do značnej miery spôsobené skutočnosťou, že mnohí veriaci majú len niekoľko spomienok na detskú katechézu, nevyhnutne čiastočnú a zjednodušenú, navyše prenášanú v jazyku, ktorý už nie je jazykom našej kultúry.

Sviatosť zmierenia je sama o sebe jednou z najťažších a provokatívnych skúseností života viery. Preto musí byť prezentovaná dobre, aby ju dobre pochopila.

Nedostatočné poňatie hriechu

Hovorí sa, že už viac nemáme zmysel pre hriech a čiastočne je to pravda. Už neexistuje zmysel pre hriech do tej miery, že neexistuje zmysel pre Boha, ale ešte ďalej po prúde už neexistuje zmysel pre hriech, pretože nie je dostatočný zmysel pre zodpovednosť.

Naša kultúra má skryť pred jednotlivcami zväzky solidarity, ktoré spájajú ich dobré a zlé rozhodnutia s ich vlastným osudom as ostatnými. Politické ideológie majú tendenciu presvedčiť jednotlivcov a skupiny, že vždy je to vina iných. Sľubuje sa stále viac a viac a človek nemá odvahu odvolať sa na zodpovednosť jednotlivcov za všeobecné dobro. V kultúre nezodpovednosti stráca prevažne zákonná koncepcia hriechu, ktorá sa nám prenáša katechézou minulosti, všetok zmysel a nakoniec klesá. V právnej koncepcii je hriech v zásade považovaný za neposlušnosť Božiemu zákonu, a preto za odmietnutie podriadiť sa jeho nadvláde. Vo svete, ako je ten náš, v ktorom sa vyvíja sloboda, sa poslušnosť už nepovažuje za cnosť, a preto sa neposlušnosť nepovažuje za zlo, ale za formu emancipácie, ktorá človeka oslobodzuje a obnovuje jeho dôstojnosť.

V právnom ponímaní hriechu porušovanie Božieho príkazu uráža Boha a vytvára pre nás dlh: dlh tých, ktorí urážajú iného a dlhujú mu odškodnenie, alebo tých, ktorí spáchali trestný čin a musia byť potrestaní. Spravodlivosť by vyžadovala, aby človek zaplatil všetok svoj dlh a vylúčil svoju vinu. Ale Kristus už zaplatil za každého. Na odpustenie dlhu stačí pokánie a uznanie vlastného dlhu.

Popri tejto právnej koncepcii hriechu existuje aj ďalšia, ktorá je tiež neprimeraná, ktorú nazývame fatalistická. Hriech by sa zredukoval na nevyhnutnú medzeru, ktorá existuje a bude vždy existovať medzi požiadavkami Božej svätosti a neprekonateľnými hranicami človeka, ktorý sa týmto spôsobom ocitne v nevyliečiteľnej situácii voči Božiemu plánu.

Pretože táto situácia je neprekonateľná, je to príležitosť, aby Boh zjavil všetky svoje milosrdenstvo. Podľa tejto koncepcie hriechu Boh nezohľadnil hriechy človeka, ale jednoducho odstránil nevyliečiteľné utrpenie človeka z jeho pohľadu. Človek by sa mal k tomuto milosrdenstvu zveriť iba bez toho, aby sa príliš obával svojich hriechov, pretože ho Boh zachránil napriek tomu, že zostáva hriešnik.

Táto koncepcia hriechu nie je autentickým kresťanským videním reality hriechu. Keby bol hriech taký zanedbateľný, nebolo by možné pochopiť, prečo Kristus zomrel na kríži, aby nás zachránil pred hriechom.

Hriech je neposlušnosť voči Bohu, týka sa Boha a ovplyvňuje Boha, ale aby človek pochopil hroznú vážnosť hriechu, musí začať uvažovať o svojej realite zo svojej ľudskej stránky, uvedomujúc si, že hriech je zlým človekom.

Hriech je zlo človeka

Predtým, ako je hriech neposlušnosťou a urážkou Boha, je zlo človeka, je to zlyhanie, zničenie toho, čo z človeka robí človeka. Hriech je tajomná realita, ktorá tragicky ovplyvňuje človeka. Hroznosť hriechu je ťažko pochopiteľná: je viditeľná iba vo svetle viery a Božieho slova, ale niečo z jej strašnosti sa už zdá ľudskému pohľadom, ak vezmeme do úvahy ničivé účinky, ktoré vyvoláva vo svete muž. Spomeňte si na všetky vojny a nenávisť, ktoré krvili svet, na všetky otroctvo neúprosnosti, hlúposť a osobné i kolektívne iracionality, ktoré spôsobili toľko známe a neznáme utrpenie. Príbeh človeka je bitúnok!

Všetky tieto formy zlyhania, tragédie, utrpenia, nejako vychádzajú z hriechu a sú spojené s hriechom. Preto je možné objaviť skutočné spojenie medzi sebectvím človeka, zbabelosťou, zotrvačnosťou a chamtivosťou a týmito individuálnymi a kolektívnymi zlom, ktoré sú jednoznačným prejavom hriechu.

Prvou úlohou kresťana je získať pocit zodpovednosti za seba a odhaliť súvislosť, ktorá spája jeho slobodné rozhodnutia človeka so zlom sveta. A to preto, že hriech sa formuje v realite môjho života av realite sveta.

Tvá sa v psychológii človeka, stáva sa súborom jeho zlých návykov, jeho hriešnych sklonov, jeho ničivých túžob, ktoré sa v dôsledku hriechu stávajú silnejšími a silnejšími.

Ale tiež sa formuje v štruktúrach spoločnosti, robí ich nespravodlivými a represívnymi; v médiách sa formuje, čím sa stáva nástrojom lží a morálnych porúch; formuje sa v negatívnom správaní rodičov, pedagógov ... ktorí s nesprávnymi učeniami a zlými príkladmi zavádzajú prvky deformácie a morálnej poruchy do duše detí a žiakov a ukladajú do nich semeno zla, ktoré sa bude počas života ďalej pučať a možno to bude odovzdané ostatným.

Zlo produkované hriechom sa vymklo z rúk a spôsobuje špirálu nepokojov, deštrukcie a utrpenia, ktorá presahuje to, čo sme si mysleli a chceli. Keby sme boli viac zvyknutí premýšľať o dôsledkoch dobra a zla, ktoré naše rozhodnutia prinesú v nás av iných, boli by sme oveľa zodpovednejšie. Keby napríklad byrokrat, politik, lekár ... mohli vidieť utrpenie, ktoré spôsobujú toľkým ľuďom ich neprítomnosťou, korupciou, ich individuálnym a skupinovým sebectvom, oveľa vážnejšie by sa cítili tieto postoje, ktoré sa možno vôbec necítia. Chýba nám teda vedomie zodpovednosti, ktoré by nám umožnilo predovšetkým vidieť ľudskú negativitu hriechu, jeho zaťaženie utrpením a zničením.

Hriech je zlé Božie

Nesmieme zabúdať, že hriech je tiež Božím zlom, a to práve preto, že je to zlo človeka. Boh sa dotýka zla človeka, pretože chce dobro človeka.

Keď hovoríme o Božom zákone, nesmieme myslieť na rad svojvoľných príkazov, ktorými potvrdzuje svoju vládu, ale skôr na rad signalizačných indikácií na ceste k našej ľudskej realizácii. Božie prikázania nevyjadrujú jeho nadvládu ani obavy. V každom Božom prikázaní je napísané toto prikázanie: Staňte sa sami sebou. Uvedomte si životné šance, ktoré som vám dal. Nechcem pre vás nič iné ako vašu plnosť života a šťastia.

Táto plnosť života a šťastia sa realizuje iba v láske k Bohu a k bratom. Teraz je hriech odmietnutím milovať a milovať. Lebo Boh je zranený ľudským hriechom, pretože hriech bolí človeka, ktorého miluje. Bol zranený vo svojej láske, nie na svoju česť.

Ale hriech ovplyvňuje Boha nielen preto, že sklamal jeho lásku. Boh chce pliesť s človekom osobný vzťah lásky a života, ktorý je pre človeka všetko: pravú plnosť existencie a radosti. Namiesto toho je hriech odmietnutím tohto životne dôležitého spoločenstva. Človek, milovaný slobodne Bohom, odmieta milovať syna Otca, ktorý ho miloval natoľko, aby mu dal svojho jediného Syna (Jn 3,16).

Toto je najhlbšia a najzáhadnejšia realita hriechu, ktorú možno pochopiť iba vo svetle viery. Toto odmietnutie je dušou hriechu, ktorá je v protiklade s telom hriechu, ktoré je tvorené viditeľným zničením ľudstva, ktoré vytvára. Hriech je zlo, ktoré vychádza z ľudskej slobody a je vyjadrené v slobodnom nie láske k Bohu. Toto (smrteľný hriech) neoddeľuje človeka od Boha, ktorý je zdrojom života a šťastia. Je to svojou povahou niečo definitívne a nenapraviteľné. Iba Boh sa môže znovu spojiť so životnými vzťahmi a naplniť priepasť, ktorú hriech vykopal medzi človekom a ním. A keď sa uskutoční zmierenie, nejde o všeobecné prispôsobenie vzťahov: je to akt lásky, ktorý je ešte väčší, veľkorysejší a slobodnejší ako ten, s ktorým nás stvoril Boh. Zmierenie je nové narodenie, ktoré z nás robí nové stvorenia.