Cesta modlitby: komunitná modlitba, zdroj milosti

Ježiš bol prvý, kto nás naučil modliť sa v množnom čísle.

Vzorová modlitba „Otče náš“ je celá v množnom čísle. Táto skutočnosť je zvláštna: Ježiš odpovedal na mnohé modlitby „v jednotnom čísle“, ale keď nás učí modliť sa, hovorí nám, aby sme sa modlili „v množnom čísle“.

To snáď znamená, že Ježiš akceptuje našu potrebu volať k nemu v našich osobných potrebách, ale varuje nás, že vždy je lepšie ísť k Bohu s bratmi.

Kvôli Ježišovi, ktorý v nás žije, už neexistujeme sami, sme jednotlivci zodpovední za svoje osobné činy, ale nesieme v sebe aj zodpovednosť všetkých našich bratov.

Za všetko dobré, čo je v nás, z veľkej časti vďačíme iným; Kristus nás preto pozýva, aby sme zmiernili svoj individualizmus v modlitbe.

Pokiaľ je naša modlitba veľmi individuálna, má malý obsah lásky, preto má málo kresťanskej chuti.

Zverenie našich problémov bratom je tak trochu ako umieranie sebe samým, je to faktor, ktorý otvára dvere tomu, aby nás Boh vypočul.

Skupina má zvláštnu moc nad Bohom a Ježiš nám dáva tajomstvo: v skupine zjednotenej v Jeho mene je prítomný aj On, ktorý sa modlí.

Skupina však musí byť „zjednotená v Jeho mene“, teda silne zjednotená v Jeho Láske.

Skupina, ktorá miluje, je vhodným nástrojom na komunikáciu s Bohom a na prijímanie prúdu Božej lásky na tých, ktorí potrebujú modlitbu: „prúd lásky nás robí schopnými komunikovať s Otcom a má moc nad chorými“.

Aj Ježiš v rozhodujúcej chvíli svojho života chcel, aby sa jeho bratia modlili s ním: v Getsemane si vyvolil Petra, Jakuba a Jána, „aby sa modlili s ním“.

Liturgická modlitba má potom ešte väčšiu silu, pretože nás skrze Kristovu prítomnosť ponára do modlitby celej Cirkvi.

Musíme znovu objaviť túto obrovskú silu príhovoru, ktorá ovplyvňuje celý svet, zahŕňa zem a nebo, prítomnosť a minulosť, hriešnikov a svätých.

Cirkev nie je pre individualistickú modlitbu: podľa Ježišovho príkladu formuluje všetky modlitby v množnom čísle.

Modlitba za bratov a s bratmi musí byť výrazným znakom nášho kresťanského života.

Cirkev neodporúča individuálnu modlitbu: chvíle ticha, ktoré navrhuje v liturgii, po čítaniach, homílii a prijímaní, majú práve naznačiť, ako veľmi jej záleží na dôvernom vzťahu každého verného s Bohom.

Ale jeho spôsob modlitby nás musí prinútiť neizolovať sa od potrieb bratov: individuálna modlitba áno, ale nikdy nie sebecká modlitba!

Ježiš navrhuje, aby sme sa modlili osobitným spôsobom za Cirkev. On sám to urobil a modlil sa za Dvanástich: „... Otče... modlím sa za nich... za tých, ktorých si mi dal, pretože sú Tvoji.

Otče, zachovaj tých, ktorých si mi dal vo svojom mene, aby boli jedno ako my...“ (Jn 17,9, XNUMX).

Urobil to pre Cirkev, ktorá sa z nich zrodí, modlil sa za nás: „...Neprosím len za týchto, ale aj za tých, ktorí podľa slova uveria vo mňa...“ (Jn 17,20: XNUMX).

Ježiš dal aj presný príkaz modliť sa za rast Cirkvi: „...Pros Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu...“ (Mt 9,38).

Ježiš prikázal nevylučovať nikoho z našich modlitieb, ani nepriateľov: „...Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za svojich prenasledovateľov...“ (Mt 5,44, XNUMX).

Je potrebné modliť sa za spásu ľudstva.

Je to Kristov príkaz! Túto modlitbu umiestnil presne do „Otče náš“, aby to bola naša nepretržitá modlitba: Príď kráľovstvo tvoje!

Zlaté pravidlá spoločnej modlitby

(uvádzať do praxe v liturgii, v modlitebných skupinách a pri všetkých príležitostiach modlitby s bratmi)

ODPUSTENIE (Očisťujem svoje srdce od všetkej nenávisti, aby počas modlitby nič nebránilo voľnému obehu Lásky)
OTVORÍM sa pôsobeniu DUCHA SVÄTÉHO (aby som, pracujúc na svojom srdci, mohol
prinášať jeho ovocie)
POZNÁVAM ľudí okolo seba (vítam svojho brata vo svojom srdci, čo znamená: ladím svoj hlas v modlitbe a speve s hlasom iných; dávam druhému čas, aby sa vyjadril v modlitbe, bez toho, aby som ho ponáhľal; nechaj môj hlas na hlas môjho brata)
NEBOJÍM SA TICHA = nikam sa neponáhľam (modlitba si vyžaduje pauzy a chvíle introspekcie)
NEBOJÍM SA HOVORIŤ (každé moje slovo je darom pre toho druhého, kto pasívne žije komunitnú modlitbu, komunitu netvorí)

Modlitba je dar, pochopenie, prijatie, zdieľanie, služba.

Privilegovaným miestom, kde sa začať modliť s druhými, je rodina.

Kresťanská rodina je spoločenstvom, ktoré symbolizuje Ježišovu lásku k jeho Cirkvi, ako hovorí svätý Pavol v liste Efezanom (Ef 5.23).

Pokiaľ ide o „miesta modlitby“, nevzniká pochybnosť, že prvým miestom modlitby môže byť tá domáca?

Brat Carlo Carretto, jeden z najväčších učiteľov modlitby a kontemplatív našej doby, nám pripomína, že „... Každá rodina by mala byť malým kostolom!...“.

MODLITBA ZA RODINU

(monsignor Angelo Comastri)

Ó, Mária, Žena áno, Božia Láska prešla cez Tvoje Srdce a vstúpila do našich utrápených dejín, aby ich naplnila svetlom a nádejou. Sme s Tebou hlboko zviazaní: sme deťmi Tvojho pokorného áno!

Spievali ste krásu života, pretože vaša duša bola jasnou oblohou, kde Boh mohol čerpať Lásku a rozsvietiť Svetlo, ktoré osvetľuje svet.

Ó, Mária, Žena áno, oroduj za naše rodiny, aby rešpektovali nenarodený život a prijímali a milovali deti, hviezdy neba ľudstva.

Chráňte deti, ktoré čelia životu: pociťujte teplo zjednotenej rodiny, radosť z rešpektovanej nevinnosti, čaro života prežiareného vierou.

Ó, Mária, žena áno, Tvoja dobrota v nás vzbudzuje dôveru a jemne nás k Tebe priťahuje,

odriekajúc tú najkrajšiu modlitbu, tú, ktorú sme sa naučili od anjela a ktorú by sme chceli nikdy neskončiť: Zdravas Mária, milosti plná, Pán s Tebou …….

Amen.