Silný prvý krok k ponúknutiu odpustenia

Požiadajte o odpustenie
Hriech sa môže stať otvorene alebo tajne. Ak sa však neprizná, stáva sa z neho čoraz väčšia záťaž. Naše svedomie nás láka. Na našu dušu a myseľ padá priestupok. Nemôžeme spať Nájdeme malú radosť. Z vytrvalého tlaku môžeme dokonca ochorieť.

Preživší a autor holokaustu Simon Wiesenthal vo svojej knihe Slnečnica: O možnostiach a hraniciach odpustenia rozpráva svoj príbeh pobytu v nacistickom koncentračnom tábore. V jednom okamihu bol odstránený z podrobností práce a prevezený k posteli zomierajúceho príslušníka SS.

Policajt spáchal hrozné zločiny vrátane vraždy rodiny s malým dieťaťom. Teraz bol nacistický dôstojník na smrteľnej posteli mučený svojimi zločinmi a chcel sa priznať a podľa možnosti dostať odpustenie od Žida. Wiesenthal mlčky opustil miestnosť. Neponúkol odpustenie. Po rokoch mu napadlo, či urobil správnu vec.

Nepotrebujeme páchať zločiny proti ľudskosti, aby sme cítili potrebu priznať sa a odpustiť im. Mnoho z nás sa podobá skôr na Wiesenthala a zaujíma nás, či by sme nemali odmietnuť odpustenie. Všetci máme vo svojom živote niečo, čo narúša naše svedomie.

Cesta k ponúkaniu odpustenia začína vyznaním: odhalením bolesti, ktorej sme sa držali, a hľadaním zmierenia. Spoveď môže byť pre mnohých utrpením. Z tohto boja nebol vyňatý ani kráľ Dávid, muž Božieho srdca. Ale akonáhle ste pripravení vyspovedať, modliť sa a prosiť o Božie odpustenie, porozprávajte sa so svojím pastorom alebo kňazom alebo dôveryhodným priateľom, možno aj s osobou, nad ktorou máte zášť.

Odpustenie neznamená, že sa musíte nechať ľuďmi zle zaobchádzať. Znamená to jednoducho uvoľniť horkosť alebo hnev nad zranením, ktoré vám spôsobil niekto iný.

Žalmista napísal: „Keď som zostal ticho, moje kosti sa strácali na stonaní celý deň.“ Agónia zmäteného hriechu strávila jeho myseľ, telo i ducha. Odpustenie bolo jediné, čo mohlo priniesť uzdravenie a vrátiť mu radosť. Bez spovede niet odpustenia.

Prečo je také ťažké odpustiť? Pýcha často prekáža. Chceme zostať pod kontrolou a nejaviť známky zraniteľnosti a slabosti.

Keď ste dospelí, hovorenie „prepáčte“ sa nie vždy praktizovalo. Ani jeden z nich nepovedal: „Odpúšťam ti.“ Vzal si svoje lizy a išiel ďalej. Kultúrnou normou nie je ani dnes vyjadrenie našich najhlbších ľudských zlyhaní a odpúšťanie zlyhaniam iných.

Ale kým nevyznáme svoje zlyhania a neotvoríme svoje srdcia odpusteniu, pripravujeme sa o plnosť Božej milosti.