Jelena z Medžugoria: sila požehnania povedaná Pannou Máriou

Hebrejské slovo beraka, požehnanie, pochádza zo slovesa barak, ktoré má rôzne významy. predovšetkým to znamená žehnať a chváliť, zriedka pokľaknúť, niekedy niekoho len pozdraviť. Vo všeobecnosti pojem požehnania v Starom zákone znamenal obdarovať niekoho dobrotami moci, úspechu, prosperity, plodnosti a dlhého života. Tak sa požehnaním u niekoho vzývala hojnosť a účinnosť života; opak sa mohol stať aj Mikal, dcére Saulova, ktorá bola zasiahnutá neplodnosťou, pretože opovrhla Dávidovým požehnaním, ktoré požehnalo jej rodinu (2 Sam 6, 2). Keďže je to vždy Boh, kto disponuje hojnosťou života a kto ho dáva, požehnanie v starom zákone znamenalo predovšetkým vzývanie Božej prítomnosti na niekoho, ako to naznačil Mojžiš Áronovi; toto požehnanie sa dodnes používa v Cirkvi takto: Takto budete žehnať deti Izraela; povieš im: „Pán vás žehnaj a zachovaj! Nech Pán rozjasní nad tebou svoju tvár a nech ti je milostivý! Pán obráť svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!" A tak dajú moje meno na synov Izraela a ja ich požehnám“ (Nm 6,23-27). Preto sa žehná iba v jeho mene. Boh je jediným zdrojom požehnania (Gn 12); on je Zdrojom hojnosti života, ktorý pramení z dvoch vlastností, pre ktoré bol Boh požehnaný v Starom zákone, ktorými sú jeho milosrdenstvo a vernosť. Vernosť bola sľubom stanoveným zmluvou, ktorú uzavrel s vyvoleným ľudom (Dt 7,12:XNUMX). Zmluva je v skutočnosti kľúčovým pojmom pre pochopenie požehnania (Ez 34,25-26), pretože prísaha, ktorú urobil Boh aj človek, má dôsledky; poslušnosť udeľuje človeku požehnanie od Boha a kliatba naopak. Tieto dva sú život a smrť: „Dnes beriem nebo a zem za svedkov proti vám, že som vám položil život a smrť, požehnanie a kliatbu; preto si vyvoľ život, aby si žil ty a tvoje potomstvo milujúc Pána, svojho Boha, poslúchajúc jeho hlas a priľnúc k nemu, lebo on je tvoj život a ten, ktorý predlžuje tvoje dni. Tak budete môcť bývať na zemi, o ktorej Pán prisahal, že ju dá vašim otcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi“ (Dt 30,19-20). A v tomto svetle sa prezentuje aj nový prísľub, Nový zákon. Sám Ježiš, ktorý je prejavom prastarého zasľúbenia, ustanovuje novú zmluvu a jeho kríž je novým stromom života, v ktorom je zničená kliatba smrti a je nám udelené požehnanie života. Je to práve jeho telo, teda Eucharistia, ktorá nás nechá žiť naveky. Našou odpoveďou na toto požehnanie je dobrorečiť Bohu. Práve požehnanie bolo okrem prijímania priazne a požehnania aj spôsobom uznania a vďaky tomu, kto daroval. Preto je žehnanie Bohu kľúčovým postojom k Bohu, stredobodom nášho uctievania. A práve týmito slovami sa začína eucharistická liturgia požehnaním: Požehnaný si Pane. Potom pokračuje príbehom o Božích požehnaniach od stvorenia a zahŕňa rôzne etapy dejín spásy, ktoré vyvrcholia ustanovením Eucharistie ako znaku novej zmluvy. Konsekrácia Eucharistie je vyhradená vysluhovateľovi uctievania, ktorému je daná osobitná právomoc konsekrovať ako vrchol požehnania. V každom prípade sa každý zúčastňuje tým, že obetuje seba a svoj majetok Bohu ako osobnú ponuku a ako zrieknutie sa ich využívania pre svoje uspokojenie.