Desí vás spoveď? Preto nemusíš

Nie je hriech, ktorý by Pán nemohol odpustiť; spoveď je miestom Pánovho milosrdenstva, ktoré nás podnecuje konať dobro.
Sviatosť vyznania je pre každého ťažké a keď nájdeme silu odovzdať svoje srdcia Otcovi, cítime sa iní, vzkriesení. Bez tejto skúsenosti v kresťanskom živote sa človek nezaobíde
pretože odpustenie spáchaných hriechov nie je niečo, čo by si človek mohol dať sám. Nikto nemôže povedať: „Odpúšťam svoje hriechy“.

Odpustenie je dar, je to dar Ducha Svätého, ktorý nás napĺňa milosťou, ktorá neustále prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného Krista. Zážitok z mieru a osobného zmierenia, ktorý však práve preto, že sa žije v Cirkvi, predpokladá spoločenskú a spoločenskú hodnotu. Hriechy každého z nás sú tiež proti bratom, proti Cirkvi. Každý čin dobra, ktorý konáme, generuje dobro, rovnako ako každý čin zla živí zlo. Preto je nevyhnutné požiadať o odpustenie aj od bratov, nielen individuálne.

Spovedná entita odpustenia v nás vytvára záblesk pokoja, ktorý sa rozširuje na našich bratov, Cirkev, svet, ľudí, ktorým sa snáď nikdy nebudeme môcť ospravedlniť. Problém prístupu k spovedi je často spôsobený potrebou uchýliť sa k náboženskej kontemplácii iného muža. V skutočnosti si človek kladie otázku, prečo sa nemôže priznať priamo k Bohu. Určite by to bolo jednoduchšie.

V tomto osobnom stretnutí s kňazom Cirkvi je však vyjadrená Ježišova túžba stretnúť sa s každým osobne. Počúvanie Ježiša, ktorý nás zbavuje našich chýb, vyžaruje liečivú milosť, napr
zmierňuje bremeno hriechu. Počas spovede kňaz nepredstavuje iba Boha, ale celé spoločenstvo, ktoré počúva
posunul svoje pokánie, ktoré sa k nemu približuje, čo ho utešuje a sprevádza na ceste obrátenia. Niekedy je však hanba hovoriť o spáchaných hriechoch veľká. Ale treba tiež povedať, že hanba je dobrá, pretože nás ponižuje. Nemusíme sa báť
Musíme to vyhrať. Musíme vytvoriť priestor pre lásku k Pánovi, ktorý nás hľadá, aby sme v jeho odpustení našli seba a neho.