Chvála modlitby: oddanosť, ktorá nesmie chýbať

Modlitba nie je výdobytkom človeka.

Je to dar.

Modlitba nevzniká vtedy, keď sa „chcem“ modliť.

Ale keď je mi „dané“ modliť sa.

Je to Duch, ktorý nám dáva a umožňuje modlitbu (Rim 8,26; 1Kor 12,3).

Modlitba nie je ľudská iniciatíva.

Môže to byť len odpoveď.

Boh ma vždy predchádza. V Jeho slovách. S Jeho činmi.

Bez Božích „vykorisťovaní“, Jeho zázrakov, Jeho skutkov, modlitby by sa nezrodili.

Uctievanie aj osobná modlitba sú možné len preto, že Boh „robil zázraky“, zasiahol do dejín svojho ľudu a do udalostí jedného zo svojich stvorení.

Mária z Nazareta má možnosť spievať „zvelebovať Pána“ len preto, že Boh „urobil veľké veci“ (Lk 1,49).

Modlitebný materiál poskytuje Príjemca.

Keby nebolo Jeho slova adresovaného človeku, Jeho milosrdenstva, iniciatívy Jeho lásky, krásy vesmíru, ktorá vyšla z Jeho rúk, stvorenie by zostalo ticho.

Modlitebný dialóg sa rozprúdi, keď Boh vyzve človeka faktami, „ktoré mu kladie pred oči“.

Každé majstrovské dielo potrebuje ocenenie.

V diele stvorenia je to sám Božský Umelca, ktorý sa teší zo svojej vlastnej práce: „...Boh videl, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré...“ (Genesis 1,31)

Boh sa teší z toho, čo urobil, pretože je to veľmi dobrá, veľmi krásna vec.

Je spokojný, dovolím si povedať „prekvapený“.

Práca sa dokonale vydarila.

A Boh vypustí "och!" údivu.

Boh však s úžasom a vďačnosťou čaká na uznanie aj zo strany človeka.

Chvála nie je nič iné ako ocenenie tvora za to, čo Stvoriteľ urobil.

„...Chváľte Pána:

je pekné spievať Bohu,

je sladké chváliť Ho, ako sa na Neho patrí...“ (Žalm 147,1)

Chvála je možná len vtedy, ak sa necháme „prekvapiť“ Bohom.

Úžas je možný len vtedy, ak máme intuíciu, ak objavíme Niečí čin v tom, čo máme pred očami.

Úžas v sebe zahŕňa potrebu zastaviť sa, obdivovať, objaviť znamenie lásky, odtlačok nehy, krásu ukrytú pod povrchom vecí.

„...chválim ťa, pretože si ma urobil ako zázračné dieťa;

Obdivuhodné sú tvoje diela...“ (Ž 139,14)

Chválu treba odstrániť zo slávnostného prostredia chrámu a vrátiť ju späť do skromného kontextu každodenného domáceho života, kde srdce zažíva Boží zásah a prítomnosť v pokorných udalostiach bytia.
Chvála sa tak stáva akousi „oslavou všedného dňa“, piesňou, ktorá vykupuje prekvapenú monotónnosť, ktorá ruší repetitívnosť, poéziou, ktorá poráža banalitu.

„Konanie“ musí viesť k „videniu“, beh sa musí zastaviť, aby sa vytvoril priestor na rozjímanie, zhon musí ustúpiť extatickej pauze.

Chváliť znamená oslavovať Boha v liturgii obyčajných gest.

Pochváľte toho, ktorý pokračuje v „dobrej a krásnej veci“ v tom úžasnom a bezprecedentnom stvorení, ktoré je naším každodenným životom.

Je krásne chváliť Boha bez toho, aby sme sa museli starať o dôvody.
Chvála je skutočnosťou intuície a spontánnosti, ktorá predchádza každému uvažovaniu.

Vzniká z vnútorného popudu a riadi sa dynamikou nezištnosti, ktorá vylučuje akúkoľvek vypočítavosť, akúkoľvek utilitárnu úvahu.

Nemôžem si pomôcť, ale tešiť sa z toho, čo je Boh v sebe, na Jeho slávu, pre Jeho lásku, bez ohľadu na inventár „milostí“, ktoré mi udeľuje.

Chvála predstavuje osobitnú formu misijného oznámenia.
Viac ako vysvetľovanie Boha, viac ako jeho prezentovanie ako predmet mojich myšlienok a uvažovania, prejavujem a rozprávam svoju skúsenosť s Jeho konaním.

V chvále nehovorím o Bohu, ktorý ma presviedča, ale o Bohu, ktorý ma prekvapuje.

Nejde o to nechať sa udiviť výnimočnými udalosťami, ale vedieť uchopiť výnimočné v tých najbežnejších realitách.
Najťažšie veci vidieť sú práve tie, ktoré máme vždy pred očami!

Žalmy: najväčší príklad modlitby chvály

„... Premenil si môj nárek na tanec, moje vrecové šaty na odev radosti, aby som mohol bez prestania spievať. Pane, môj Bože, budem ťa chváliť naveky...“ (Žalm 30)

„...Radujte sa, spravodliví, v Pánovi; Pochvala patrí vzpriameným. Chváľte Pána pri harfe, spievajte mu pri desaťstrunovej harfe. Spievajte Pánovi pieseň novú, hrajte na lýre zručne a velebte...“ (Žalm 33)

„...Budem dobrorečiť Pánovi v každom čase, svoju chválu vždy na mojich perách. Chválim sa v Pánovi, pokorní nech počúvajú a radujú sa.

Oslávte Pána so mnou, vyvyšujme sa spolu

jeho meno…." (Žalm 34)

„...Prečo smútiš, duša moja, prečo nado mnou stonáš? Nádej v Boha: ešte ho budem môcť chváliť,

On, spása mojej tváre a môj Boh...“ (Žalm 42)

“...chcem spievať, chcem Ti spievať chvály: zobuď sa, srdce moje, vstaň harfa, citara, chcem zobudiť úsvit. Medzi ľudom ťa budem chváliť, Pane, medzi ľudom ti budem spievať, lebo tvoja dobrota je veľká ako nebesia, tvoja vernosť ako oblaky...“ (Žalm 56)

„...Ó, Bože, ty si môj Boh, na úsvite Ťa hľadám,

moja duša žízni po Tebe...keďže Tvoja milosť je cennejšia ako život, moje pery budú hovoriť Tvoju chválu...“ (Žalm 63)

„...Chváľte, služobníci Pána, chváľte meno Pánovo. Nech je zvelebené meno Pánovo, teraz i naveky. Od východu slnka až po jeho západ nech je chválené meno Pánovo...“ (Žalm 113)

„...Chváľte Pána v Jeho svätyni, chváľte Ho na oblohe Jeho moci. Chváľte Ho za Jeho zázraky, chváľte Ho za Jeho nesmiernu veľkosť.

Chváľte ho zvukom trúb, chváľte ho harfou a lýrou; chváľte ho tympánom a tancom, chváľte ho na strunách a flautách, chváľte ho znejúcimi cimbalmi, chváľte ho zvonivými cimbalmi; nech každý živý vzdáva chválu Pánovi. Aleluja!..." (Žalm 150)