Dnešná meditácia: Čo dáme Pánovi na oplátku za všetko, čo nám dáva?

Ktorý jazyk by mohol dať Božím darom náležitý význam? Ich počet je v skutočnosti taký veľký, že môže uniknúť každému zoznamu. Ich veľkosť je teda taká veľká a taká veľká, že iba jeden z nich by nás mal povzbudiť, aby sme darcovi bez konca poďakovali.
Je tu však láskavosť, že aj keby sme to chceli, nemohli sme v tichosti prejsť. Skutočne by nebolo možné pripustiť, že akákoľvek osoba vybavená zdravou mysľou a schopnou reflexie by nepovedala nič o božskej výhode, ktorú by sme si mali pamätať, aj keď je hlboko pod povinnosťou.
Boh stvoril človeka na svoju podobu a podobu. Poskytovalo mu to inteligenciu a rozum na rozdiel od všetkých ostatných živých bytostí na Zemi. Dalo mu to moc potešiť úžasnú krásu pozemského raja. Nakoniec ho urobil suverénnym nad všetkými vecami na svete. Po podvedení hada, páde do hriechu a skrze hriech, smrť a súženie neopustil stvorenie pred jeho osudom. Namiesto toho jej dal zákon, aby pomáhal, chránil a strážil anjelov, a poslal prorokov, aby napravili neresti a učili cnosti. S hrozbami potrestania potlačil a odstránil neúprimnosť zla. Sľubmi stimuloval dobrú kvalitu dobra. Nezriedka u tejto alebo tej osoby vopred ukázal konečný osud dobrého alebo zlého života. Nezaujímal sa o človeka, aj keď vo svojej neposlušnosti neustále pokračoval. Nie, vo svojej dobrote nás Pán neopustil ani z dôvodu hlúposti a drzosti, ktorú nám ukázali pri pohŕdaní vyznamenaniami, ktoré nám ponúkol, a šliapaním po láske ako dobrodinca. Zavolal nás späť zo smrti a vrátil sa do nového života prostredníctvom nášho Pána Ježiša Krista.
V tomto okamihu vzbudil ešte väčší obdiv aj spôsob, akým sa táto dávka získala: „Aj keď mal božskú povahu, nepovažoval svoju rovnosť s Bohom za žiarlivý poklad, ale zbavil sa, keď predpokladal stav sluhu.“ (Phil 2, 6 - 7). Okrem toho vzal naše utrpenie a bolel nás, pretože nás zasiahli, pretože sme boli uzdravení pre jeho rany (porov. Iz 53: 4-5) a on nás stále vykúpil z kliatby, stal sa pre dobro svojej kliatby (Gal 3:13) a išiel sa stretnúť s mimoriadne odpornou smrťou, aby nás priviedol späť do slávneho života.
Nespokojil sa s pripomenutím nás od smrti k životu, ale prinútil nás, aby sme sa stali účastníkmi jeho vlastného božstva a pripravuje nás na večnú slávu, ktorá prevyšuje akékoľvek ľudské hodnotenie vo veľkosti.
Čo teda môžeme urobiť Pánovi za všetko, čo nám dal? (porovnaj Ž 115, 12). Je tak dobrý, že ani nevyžaduje výmenu: namiesto toho je šťastný, že ho opätujeme láskou.
Keď o tom všetkom premýšľam, zostávam tak vystrašený a ohromený strachom, že kvôli mojej ľahkosti mysle alebo obavám z ničoho ma oslabí v láske k Bohu a dokonca sa stane príčinou hanby a pohŕdania Kristom.