Dnešná meditácia: Sila lásky je v nás samých

Láska k Bohu nie je činom uloženým zvonku, ale spontánne vychádza zo srdca ako iné statky, ktoré reagujú na našu prirodzenosť. Naučili sme sa od druhých, aby sme si užili svetlo, ani túžili po živote, oveľa menej milovať svojich rodičov alebo našich pedagógov. Preto teda naozaj viac nie je Božia láska odvodená z vonkajšej disciplíny, ale nachádza sa v rovnakej prirodzenej konštitúcii človeka ako zárodok a sila prírody samotnej. Duch človeka má schopnosť a tiež potrebu milovať.
Toto učenie si uvedomuje túto silu, pomáha ju kultivovať usilovne, vyživuje ju horlivosťou a privádza ju s pomocou Boha k maximálnej dokonalosti. Pokúsili ste sa ísť touto cestou. Ako to uznávame, chceme s milosťou Božou a za vaše modlitby prispieť k tomu, aby táto iskra Božej lásky bola ešte živšia, skrytá vo vás mocou Ducha Svätého.
V prvom rade hovoríme, že sme predtým dostali silu a schopnosť dodržať všetky Božie prikázania, takže ich neochotne nesieme, akoby sme od nás požadovali niečo väčšie, ako je naša sila, ani nie sme povinní splatiť viac ako koľko nám bolo dané. Preto, keď tieto veci správne využívame, vedieme život bohatý na každú cnosť, zatiaľ čo ak ich nesprávne použijeme, upadneme do neúprosnosti.
V skutočnosti je definícia zlozvyka takáto: zlé a cudzie použitie Pánových prikázaní fakúlt, ktoré nám dal, aby sme konali dobre. Naopak, definícia cnosti, ktorú od nás chce Boh, je: správne použitie tých istých schopností, ktoré vyplývajú z dobrého svedomia podľa Pánovho mandátu.
Pravidlo dobrého použitia sa vzťahuje aj na dar lásky. V našej vlastnej prirodzenej ústave máme túto silu milovať, aj keď ju nemôžeme demonštrovať vonkajšími argumentmi, ale každý z nás ju môže zažiť sám a sám od seba. Prirodzeným pudom túžime po všetkom, čo je dobré a krásne, aj keď nie všetci sa zdajú byť dobrými a krásnymi. Rovnako v nás cítime, aj keď v nevedomých formách, mimoriadnu dostupnosť voči tým, ktorí sú nám blízki, buď prostredníctvom príbuzenstva alebo spolunažívania, a spontánne prijímame s úprimnou láskou tých, ktorí nám konajú dobre.
Čo by teraz mohlo byť obdivuhodnejšie ako božská krása? Aká myšlienka je príjemnejšia a mäkšia ako Božia veľkoleposť? Aká túžba duše je taká prudká a silná ako tá, ktorú Boh naplnil do duše očistenej od všetkého hriechu a ktorá hovorí s úprimnou láskou: Som zranený láskou? (porovnaj Cts 2, 5). Nevyhnutné a nevysloviteľné sú preto nádherou božskej krásy.