Medjugorje: Vizionári videli nebo. Cesta Vicka a Jacov

Vicka cesta

Otec Livio: Povedzte mi, kde ste a kedy ste boli.

Vicka: Boli sme v malom dome Jakova, keď prišla Madona. Bolo popoludnie okolo 15,20:15,20. Áno, bolo to XNUMX.

Otec Livio: Nečakali ste na zjavenie Madony?

Vicka: Nie. Jakov a ja sme sa vrátili do Citlukovho domu, kde bola jeho mama (Poznámka: Jakovova mama je teraz mŕtva). V Jakovovom dome je spálňa a kuchyňa. Jej mama odišla na niečo pripraviť, pretože o niečo neskôr sme mali ísť do kostola. Kým sme čakali, Jakov a ja sme sa začali pozerať na fotoalbum. Zrazu Jakov vyšiel z pohovky predo mnou a uvedomil som si, že Madona už prišla. Okamžite nám povedal: „Vy, Vicka, a vy, Jakov, choďte so mnou, aby ste videli neba, očistca a peklo“. Povedal som si: „Dobre, ak to chce Panna Mária“. Jakov namiesto toho povedal Panne Márii: „Prináša Vicka, pretože sú v mnohých bratoch. Nepriveď ma, kto som jediné dieťa. ““ Povedal to, pretože nechcel ísť.

Otec Livio: Zrejme si myslel, že sa už nikdy nevrátite! (Poznámka: Jakovova neochota bola provizórna, pretože robí tento príbeh ešte dôveryhodnejším a skutočnejším.)

Vicka: Áno, myslel si, že sa nikdy nevrátime a že pôjdeme navždy. Medzitým som si myslel, koľko hodín alebo koľko dní to bude trvať, a premýšľal som, či pôjdeme hore alebo dole. Ale za chvíľu ma Madona vzala za pravú ruku a Jakov za ľavú ruku a strecha sa otvorila, aby nás nechala prejsť.

Otec Livio: Bolo všetko otvorené?

Vicka: Nie, neotvorilo sa to všetko, iba tá časť, ktorú bolo potrebné prejsť. O chvíľu sme dorazili do Raja. Keď sme šli hore, videli sme malé domy menšie, ako keď sme videli z lietadla.

Otec Livio: Ale keď ste boli unesení, pozerali ste sa na zem?

Vicka: Keď sme boli vychovaní, pozerali sme sa dole.

Otec Livio: A čo ste videli?

Vicka: Všetko veľmi malé, menšie ako keď idete lietadlom. Medzitým som premýšľal: „Kto vie, koľko hodín alebo koľko dní to trvá!“ , Namiesto toho sme za chvíľu prišli. Videl som veľký priestor….

Otec Livio: Pozri, niekde som čítal, neviem, či je to pravda, že sú tam dvere, pri ktorých je pomerne staršia osoba.

Vicka: Áno, áno. K dispozícii sú drevené dvere.

Otec Livio: veľký alebo malý?

Vicka: Skvelé. Áno, skvele.

Otec Livio: Je to dôležité. Znamená to, že do nej vstúpilo veľa ľudí. Boli dvere otvorené alebo zatvorené?

Vicka: Bolo to zatvorené, ale Panna Mária to otvorila a vstúpili sme do nej.

Otec Livio: Aha, ako ste to otvorili? Otvorilo sa to samo?

Vicka: Sám. Išli sme ku dverám, ktoré sa samy otvorili.

Otec Livio: Zdá sa, že chápem, že Panna Mária je skutočne dverami do neba!

Vicka: Napravo od dverí bol sv. Peter.

Otec Livio: Ako ste vedeli, že to je S. Pietro?

Vicka: Okamžite som vedel, že to bol on. S kľúčom, pomerne malým, s bradou, trochu podsadeným, s vlasmi. Zostala rovnaká.

Otec Livio: Stál alebo sedel?

Vicka: Postav sa, postav sa pred dvere. Hneď ako sme vošli, šli sme ďalej, asi tri, štyri metre. Nenavštívili sme celý raj, ale Panna Mária nám to vysvetlila. Videli sme veľký priestor obklopený svetlom, ktoré tu na Zemi neexistuje. Videli sme ľudí, ktorí nie sú tuční ani chudí, ale všetci rovnakí a majú tri farebné rúcho: šedú, žltú a červenú. Ľudia kráčajú, spievajú, modlia sa. Lietajú tiež malí anjeli. Panna Mária nám povedala: „Pozrite sa, ako šťastní a spokojní sú ľudia, ktorí sú tu v nebi.“ Je to radosť, ktorú nemožno opísať a ktorá tu na zemi neexistuje.

Otec Livio: Panna Mária vás prinútila pochopiť podstatu raja, čo je šťastie, ktoré nikdy nekončí. „V nebi je radosť,“ povedal v správe. Potom vám ukázal dokonalých ľudí a bez akýchkoľvek fyzických defektov, aby sme pochopili, že keď bude vzkriesenie mŕtvych, budeme mať telo slávy ako telo Zmŕtvychvstalého Ježiša. Chcel by som však vedieť, aké šaty nosili. Tuniky?

Vicka: Áno, nejaké tuniky.

Otec Livio: Išli až na dno alebo boli krátke?

Vicka: Boli dlhé a išli celú cestu.

Otec Livio: Aké farby boli tuniky?

Vicka: Sivá, žltá a červená.

Otec Livio: Majú podľa vás tieto farby zmysel?

Vicka: Panna Mária nám to nevysvetlila. Keď chce, Panna Mária vysvetľuje, ale v tom okamihu nám nevysvetlila, prečo majú tuniku troch rôznych farieb.

Otec Livio: Aké sú anjeli?

Vicka: Anjeli sú ako malé deti.

Otec Livio: Majú celé telo alebo iba hlavu ako v barokovom umení?

Vicka: Majú celé telo.

Otec Livio: Nosia tiež tuniky?

Vicka: Áno, ale mám málo.

Otec Livio: Vidíš potom nohy?

Vicka: Áno, pretože nemajú dlhé tuniky.

Otec Livio: Majú malé krídla?

Vicka: Áno, majú krídla a lietajú nad ľuďmi, ktorí sú v nebi.

Otec Livio: Keď Madona hovorila o potratoch. Povedal, že to bol vážny hriech a tí, ktorí ho obstarajú, budú musieť za to zodpovedať. Na druhej strane za to nie sú zodpovedné deti a sú ako malí anjeli v nebi. Sú podľa teba malí anjeli raja tie potratené deti?

Vicka: Panna Mária nepovedala, že malí anjeli v nebi sú deťmi potratu. Potrat povedal, že potrat je veľkým hriechom a ľudia, ktorí naň reagovali, nie deti.

Jacovova cesta

OTEC LIVIO: To, čo sme počuli od Vicka, chceli by sme ju počuť aj teraz od vášho vlastného hlasu. Domnievam sa, že tieto dve posudky budú nielen dôveryhodnejšie, ale aj úplnejšie.

Najprv by som však rád poznamenal, že za dve tisícročia kresťanstva sa nikdy nestalo, že dvaja ľudia boli privedení do posmrtného života so svojimi telami a potom privedení späť medzi nás, aby nám mohli povedať, čo videli. Panna Mária sa nepochybne chcela dôrazne odvolať na moderného človeka, ktorý si často myslí, že všetko končí životom. Toto svedectvo o posmrtnom živote je nepochybne jedným z najsilnejších, ktoré nám Boh kedy adresoval, a podľa môjho názoru sa považuje za akt veľkej milosti voči našej generácii.

Chcel by som zdôrazniť skutočnosť, že tu čelíme mimoriadnej milosti, ktorú ste dostali, a že nie je v súlade so zákonom možné podceňovať nás veriacich. V skutočnosti ten istý apoštol Pavol, keď chce svojim disparagom pripomenúť charizmy, ktoré dostal od Boha, spomína práve skutočnosť, že bol prevezený do neba; nemôže však povedať, či už s telom alebo bez tela. Je to nepochybne veľmi zriedkavý a mimoriadny dar, ktorý vám dal Boh, ale predovšetkým nám. Teraz žiadame Jakova, aby nám o tejto neuveriteľnej skúsenosti povedal čo najúplnejšie. Kedy sa to stalo? Koľko máš rokov?

JAKOV: Mal som jedenásť.

OTEC LIVIO: Pamätáte sa, aký bol rok?

JAKOV: Bolo to 1982.

OTEC LIVIO: Pamätáte sa, v ktorom mesiaci?

JAKOV: Nepamätám sa.

OTEC LIVIO: Ani si Vicka pamätá mesiac. Možno to bol november?

JAKOV: To nemôžem povedať.

OTEC LIVIO: Každopádne sme boli v roku 1982?

JAKOV: Áno.

OTEC LIVIO: Druhý rok zjavení.

JAKOV: Ja a Vicka sme boli v mojom starom dome.

OTEC LIVIO: Áno, pamätám si, že som ju videl. Ale existuje ešte teraz?

JAKOV: Nie, už je preč. Moja mama bola vo vnútri. Mama vyšla na chvíľu, zatiaľ čo Vicka a ja sme hovorili a žartovali.

OTEC LIVIO: Kde ste boli predtým? Počul som, že si išiel do Citluku.

JAKOV: Áno, myslím, že ostatní tam zostali, kým sme sa vrátili domov. Teraz si dobre nepamätám.

OTEC LIVIO: Takže vy dvaja ste boli v starom dome, zatiaľ čo vaša mama bola na chvíľu preč.

JAKOV: Vicka a ja sme hovorili a žartovali.

OTEC LIVIO: Koľko bolo viac alebo menej času?

JAKOV: Bolo popoludnie. Otočíme sa a uvidíme madonku uprostred domu a okamžite kľačíme. Pozdravuje nás ako vždy a hovorí ...

OTEC LIVIO: Ako pozdravíte Madonnu?

JAKOV: Povedz: „Chválime sa za Ježiša Krista. Potom nám okamžite povedal:„ Teraz vás beriem so sebou. “ Ale okamžite som povedal nie.

OTEC LIVIO: „Vezmem ťa so sebou“ ... Kam?

JAKOV: Ukázať nám nebo, peklo a očistec.

OTEC LIVIO: Povedal vám: „Teraz vás beriem so sebou, aby som vám ukázal nebo, peklo a očistca“, a vy sa bojíte?

JAKOV: Povedal som jej: „Nie, nejdem.“ V skutočnosti som si myslel, že už som prijal Madonnu, jej zjavenia a jej posolstvá. Ale teraz, keď hovorí: „Beriem ťa, aby si videl nebo, očistec a peklo“, pre mňa je to už ďalšia vec ...

OTEC LIVIO: Príliš veľká skúsenosť?

JAKOV: Áno a ja som jej povedal: „Nie, Madonna, nie. Prináša Vicka. Je ich osem, zatiaľ čo ja som jediné dieťa. Aj keď jeden z nich zostáva menej ...

OTEC LIVIO: Mysleli ste si, že ...

JAKOV: Že by som sa nikdy nevrátil. Ale Panna Mária povedala: „Nemusíte sa ničoho báť. Som s tebou"

OTEC LIVIO: Samozrejme prítomnosť Madony poskytuje veľkú bezpečnosť a vyrovnanosť.

"Vezmem ťa na nebesia ..."

JAKOV: Vzal nás za ruku ... skutočne to trvalo ...

OTEC LIVIO: Vypočujte si Jakov; Chcel by som objasnenie. Zobral ťa za pravú alebo ľavú ruku?

JAKOV: Nepamätám sa.

OTEC LIVIO: Viete, prečo sa vás pýtam? Vicka vždy hovorí, že ju Madona vzala pravou rukou.

JAKOV: A potom ma vzal ľavou rukou.

OTEC LIVIO: A čo sa potom stalo?

JAKOV: Skutočne to netrvalo dlho ... Okamžite sme videli oblohu ...

OTEC LIVIO: Počúvajte, ako ste sa dostali z domu?

JAKOV: Panna Mária nás vzala a všetko sa otvorilo.

OTEC LIVIO: Otvorila sa strecha?

JAKOV: Áno, všetko. Potom sme okamžite prišli do neba.

OTEC LIVIO: V okamihu?

JAKOV: Okamžite.

OTEC LIVIO: Keď ste šli do neba, pozerali ste sa dolu?

JAKOV: Nie.

OTEC LIVIO: Nepozerali ste sa dolu?

JAKOV: Nie.

OTEC LIVIO: Nevideli ste pri lezení nič?

JAKOV: Nie, nie, nie. Vstupujeme do tohto obrovského priestoru ...

OTEC LIVIO: Jeden okamih. Počul som, že si najprv prešiel dverami. Boli tam dvere alebo neboli?

JAKOV: Áno, bolo. Vicka hovorí, že tiež videla ... ako sa hovorí ...

OTEC LIVIO: San Pietro.

JAKOV: Áno, San Pietro.

OTEC LIVIO: Videli ste to?

JAKOV: Nie, nevyzeral som. V tej dobe som sa tak bála, že v mojej hlave neviem, čo ...

OTEC LIVIO: Vicka sa namiesto toho pozerala na všetko. Po pravde, vždy vidí všetko, dokonca aj na tejto zemi.

JAKOV: Bola odvážnejšia.

OTEC LIVIO: Hovorí, že sa pozrela dolu a uvidela malú zem, a tiež hovorí, že pred vstupom do neba boli zatvorené dvere. Bolo to zatvorené?

JAKOV: Áno, postupne sa to otvorilo a vstúpili sme.

OTEC LIVIO: Ale kto to otvoril?

JAKOV: Neviem. Sám ...

OTEC LIVIO: Otvorilo sa to samo?

JAKOV: Áno, áno.

OTEC LIVIO: Je otvorený pred Madonnou?

JAKOV: Áno, áno, máte pravdu. Vstúpte do tohto priestoru ...

OTEC LIVIO: Počúvajte, chodili ste po niečom solídnom?

JAKOV: Čože? Nie, nič som necítil.

OTEC LIVIO: Skutočne ste boli vzatí veľkým strachom.

JAKOV: Eh, naozaj som necítil svoje nohy ani ruky, v tom okamihu nič.

OTEC LIVIO: Držala vás Panna Mária za ruku?

JAKOV: Nie, potom už ma nedržal za ruku.

OTEC LIVIO: Predišla vám a vy ste ju nasledovali.

JAKOV: Áno.

OTEC LIVIO: Bolo zrejmé, že to bola ona, ktorá ťa predchádzala v tomto tajomnom kráľovstve.

JAKOV: Vstúpte do tohto priestoru ...

OTEC LIVIO: Aj keby tam bola Madona, stále ste sa báli?

JAKOV: Och!

OTEC LIVIO: Neuveriteľné, obávali ste sa!

JAKOV: Prečo, ako som už povedal, myslíte si ...

OTEC LIVIO: Bola to úplne nová skúsenosť.

JAKOV: Všetko nové, pretože som o tom nikdy nepremýšľal ... Vedel som to, pretože nás od detstva učili, že existuje nebo aj peklo. Ale viete, keď o týchto veciach hovoria s dieťaťom, má obrovský strach.

OTEC LIVIO: Nesmieme zabudnúť, že Vicka mala šestnásť a Jakov iba jedenásť. Dôležitá veková rozmanitosť.

JAKOV: Skutočne.

OTEC LIVIO: Samozrejme, je to úplne pochopiteľné.

JAKOV: A keď hovoríte dieťaťu: „Teraz vás vezmem, aby ste tam videli tie veci,“ myslím, že vás to desí.

OTEC LIVIO: (určený pre prítomných): „Je tu desaťročný chlapec? Tam je. Pozrite sa, aké je to malé. Vezmite ho do posmrtného života a zistite, či sa nebojí. “

JAKOV: (k chlapcovi): To si neprajem.

OTEC LIVIO: Zažili ste teda veľkú emóciu?

JAKOV: Určite.

Radosť z neba

OTEC LIVIO: Čo ste videli v nebi?

JAKOV: Vchádzame do tohto obrovského priestoru.

OTEC LIVIO: Obrovský priestor?

JAKOV: Áno, krásne svetlo, v ktorom môžete vidieť vnútri ... Ľudia, veľa ľudí.

OTEC LIVIO: Je Paradise preplnený?

JAKOV: Áno, je veľa ľudí.

OTEC LIVIO: Našťastie áno.

JAKOV: Ľudia, ktorí boli oblečení v dlhých šatách.

OTEC LIVIO: Šaty, v zmysle dlhých tuník?

JAKOV: Áno, ľudia spievali.

OTEC LIVIO: Čo spieval?

JAKOV: Spieval piesne, ale my sme tomu nerozumeli.

OTEC LIVIO: Myslím, že dobre spievali.

JAKOV: Áno, áno. Hlasy boli nádherné.

OTEC LIVIO: Krásne hlasy?

JAKOV: Áno, krásne hlasy. Ale to, čo ma najviac zasiahlo, bola len tá radosť, ktorú si videl na tvári týchto ľudí.

OTEC LIVIO: Bola na tvári ľudí videná radosť?

JAKOV: Áno, na tvári ľudí. A je to tá radosť, ktorú cítite vo vnútri, pretože doteraz sme hovorili o strachu, ale keď sme vstúpili do neba, v tom okamihu sme cítili iba radosť a pokoj, ktoré možno cítiť v raji.

OTEC LIVIO: Cítili ste to aj vo svojom srdci?

JAKOV: Aj ja v mojom srdci.

OTEC LIVIO: A preto ste v určitom zmysle ochutnali trochu raja.

JAKOV: Ochutnal som tú radosť a pokoj, ktoré pociťujeme v nebi. Z tohto dôvodu sa ma vždy, keď sa pýtajú, aké je nebo, páči.

OTEC LIVIO: Nie je to vyjadriteľné.

JAKOV: Pretože verím, že raj nie je tým, čo skutočne vidíme očami.

OTEC LIVIO: Zaujímavé, čo hovoríte ...

JAKOV: Nebo vidíme a počujeme v našom srdci.

OTEC LIVIO: Toto svedectvo sa mi zdá výnimočné a veľmi hlboké. V skutočnosti sa Boh musí prispôsobiť slabosti našich telesných očí, zatiaľ čo v srdci nám môže komunikovať tie najjemnejšie skutočnosti nadprirodzeného sveta.

JAKOV: To je to, čo sa vo vnútri cíti najdôležitejšie. Z tohto dôvodu, aj keď som chcel opísať, čo som cítil v nebi, nikdy by som to nemohol, pretože to, čo cítilo moje srdce, sa nedá vyjadriť.

OTEC LIVIO: Nebo teda nebolo také, čo ste videli, ako to, čo ste milosťou vo vnútri cítili.

JAKOV: To, čo som počul, určite.

OTEC LIVIO: A čo ste počuli?

JAKOV: Obrovská radosť, mier, túžba zostať, byť tam vždy. Je to stav, v ktorom nemyslíte na ničoho ani na nikoho iného. Cítite sa uvoľnene vo všetkých smeroch, neuveriteľný zážitok.

OTEC LIVIO: Napriek tomu si bol dieťaťom.

JAKOV: Áno, bol som dieťa.

OTEC LIVIO: Cítili ste to všetko?

JAKOV: Áno, áno.

OTEC LIVIO: A čo povedala Panna Mária?

JAKOV: Panna Mária povedala, že ľudia, ktorí zostali verní Bohu, idú do neba, a preto, keď hovoríme o nebi, teraz si môžeme spomenúť na toto posolstvo od Panny Márie, ktoré hovorí: „Prišiel som sem, aby som vás všetkých zachránil a priviedol vás všetkých jedného dňa od môjho Syna. ““ Týmto spôsobom budeme všetci schopní spoznať radosť a pokoj, ktoré cítime vo vnútri. Ten pokoj a všetko, čo nám môže dať Boh, je zakúsené v raji.

OTEC LIVIO: Počúvajte

JAKOV: Videli ste Boha v raji?

JAKOV: Nie, nie, nie.

OTEC LIVIO: Ochutnali ste len jeho radosť a pokoj?

JAKOV: Určite.

OTEC LIVIO: Radosť a pokoj, ktorý Boh dáva v nebi?

JAKOV: Určite. A potom ...

OTEC LIVIO: Boli tam tiež anjeli?

JAKOV: Nevidel som ich.

OTEC LIVIO: Nevideli ste ich, ale Vicka hovorí, že nad nimi lietali malí anjeli. Úplne správne pozorovanie, pretože anjeli sú tiež v nebi. Až na to, že sa na detaily príliš nepozeráte a vždy chodíte do podstaty. Ste viac pozorní na interné skúsenosti ako na externú realitu. Keď ste opísali Madonnu, príliš ste sa nezmieňovali o vonkajších črtách, ale okamžite ste zaujali postoj jej matky. Rovnako ako v prípade neba, vaše svedectvo sa týka predovšetkým veľkého mieru, nesmiernej radosti a túžby zostať tam, ako sa cítite.

JAKOV: Určite.

OTEC LIVIO: No, čo ešte môžete povedať o nebi, Jakov?

JAKOV: Nič z neba.

OTEC LIVIO: Počúvajte, Jakov; keď vidíš Madonnu, necítiš už vo svojom srdci nejaký raj?

JAKOV: Áno, ale je to iné.

OTEC LIVIO: Ach áno? A čo je rozmanitosť?

JAKOV: Ako sme už povedali, Panna Mária je Matka. V raji necítite taký druh radosti, ale iný.

OTEC LIVIO: Máte na mysli inú radosť?

JAKOV: Cítite ďalšiu radosť, odlišnú od toho, čo cítite, keď vidíte Madonnu.

OTEC LIVIO: Keď vidíš Madonnu, akú radosť cítiš?

JAKOV: Radosť matky.

OTEC LIVIO: Na druhej strane, čo je radosť v nebi: je väčšia, menšia alebo rovná?

JAKOV: Pre mňa je to väčšia radosť.

OTEC LIVIO: Je to z neba väčšie?

JAKOV: Väčšie. Pretože si myslím, že nebo je to najlepšie, čo môžete mať. Ale aj Panna Mária vám dáva veľa radosti. Sú to dve rôzne radosti.

OTEC ŽIVOT: Sú to dve rôzne radosti, ale nebesia sú skutočne božskou radosťou, ktorá vyplýva z kontemplácie Boha tvárou v tvár. Záloha sa vám poskytla, pokiaľ ste ju mohli podporiť. Osobne môžem povedať, že v mnohých mystických textoch, ktoré som čítal počas môjho života, som nikdy nepočul o raji opísanom v takom vznešenom a výrazom zahŕňajúcom výrazy, aj keď sú založené na najväčšej jednoduchosti a skutočne zrozumiteľné pre všetkých.

OTEC LIVIO: Bravo, Jakov! Poďme sa pozrieť na očistca. Takže si vyšiel z Raja ... Ako sa to stalo? Vedela vás Panna Mária?

JAKOV: Áno, áno. A našli sme sa navzájom ...

OTEC LIVIO: Ospravedlňte ma, ale stále mám otázku: Je pre vás Nebe miesto?

JAKOV: Áno, je to miesto.

OTEC ŽIVÉ: Miesto, ale nie také, aké sú na zemi.

JAKOV: Nie, nie, nekonečné miesto, ale nie je to ako naše miesto tu. Je to ďalšia vec. Úplne iná vec.