Medjugorje: vizionár hovorí vízii neba a pekla

Janko: Vicka, raz si mi to povedal, a tiež som si to prečítal v tvojom zápisníku, že v deň mŕtvych 1981 videl tvoja pani vidiac nebo; boli ste všetci okrem Ivana. Tiež ste napísali, že raj je „neskutočne krásny“, s množstvom mužov a anjelov. Keď ste sa spýtali Panny Márie, prečo vám to ukázala, napíšte, že odpovedala: „Ukážem vám, aké bude krásne pre všetkých tých, ktorí zostanú verní Bohu“. Tiež ste dodali, že Ivanka videla svoju zosnulých matku a inú ženu, ktorú nevedela.
Vicka: Dobre. Čo s tým chcete?
Janko: Nič; toto je fajn. Stručne povedané, je to úvod k našej aktuálnej téme. Medzitým ma zaujíma, či si toho niekoho niekedy poznal.
Vicka: Nie, nie. Nikto.
Janko: Dobre, ale na úvod nášho rozhovoru by som vám chcel pripomenúť toto: o štyri dni neskôr ste napísali, že počas zjavenia Madona náhle zmizla a peklo sa pred vami otvorilo. Videl si to, Jakov a Maria. Napísali ste, že to bolo desivé; Vyzeralo to ako ohnivé more; vnútri bolo veľa ľudí. Všetko začernené, vyzerali ako diabli. Hovoríte, že uprostred ste videli blondínku s dlhými vlasmi a rohmi a diablov, ktorí na ňu zaútočili zo všetkých strán. Bolo to strašné.
Vicka: No, tak to je. Popísal som, ako by som mohol; ale nedá sa to opísať.
Janko: Panna Mária, povedala ti potom, prečo ti to ukázala?
Vicka: Áno, áno; samozrejme! Ukázal nám, aby nám ukázal, ako sú tí, ktorí tam padajú.
Janko: Panna Mária s vami hovorila dobre. Je to niečo, na čo vy aj my často zabudneme.
Vicka: Ale! Kto môže vždy myslieť na tieto veci? Ale nemôžeme zabudnúť ani na to, čo sme videli.
Janko: Dobre, Vicka. S týmto sme na začiatku toho, o čom by som vám chcel hovoriť. Prosím, buďte trpezliví.
Vicka: Čo bude teraz, môj Bože!
Janko: Je to vždy o vízii neba a pekla.
Vicka: Aká vízia?
Janko: O tej dobe, keď vás Panna Mária priviedla s Jakovom, aby ste videli nebo a peklo.
Vicka: Dobre, ale už som ti o tom povedal.
Janko: Je to pravda; Iba som to utrel z pásky. Tak mi niečo povedzte teraz.
Vicka: Detailne alebo stručne?
Janko: Čo najpodrobnejšie.
Vicka: Dobre. Stalo sa to asi pätnásť dní po vízii raja, o ktorej sme práve hovorili; Nepamätám si presne. Jakov a ja sme z nejakého dôvodu išli do Citluku. Popoludní sme sa vrátili okolo troch; trochu sme sa zastavili [vo Vickovom dome] a potom sme išli do Jakovovho domu. Chcel som to dať jeho matke.
Janko: Takže čo?
Vicka: Jej matka niekde vyšla. Bezprostredne pred nami sa objavila Madona; pozdravil nás a povedal: „Ďakujeme za Ježiša Krista“ a povedal, že nás vezme do neba.
Janko: A ty?
Vicka: Bojili sme sa. Jakov začal plakať a plakať. Povedal, že nechcel ísť, pretože jeho mama ho má iba; tak som tam išiel sám.
Janko: A Madona?
Vicka: Nič nepovedal. Kým sme boli stále na kolenách, vzala nás za ruku: ja za pravicu a za ľavú; postavila sa medzi nás s tvárou obrátenou k nám. A hneď sme začali liezť ...
Janko: Tam, vnútri domu?
Vicka: Ale kde inde? Okamžite hore, cez strop. Ale dom bol preč a šli sme ...
Janko: Kam si šiel?
Vicka: Čo viem? Cítil som sa, akoby som niekde chodil hore.
Janko: Báli ste sa?
Vicka: Viete si to predstaviť. Až na to, že na to nemal ani čas premýšľať. Čoskoro sme prišli do raja.
Janko: Videli ste vtedy zem?
Vicka: Ale čo pristáť! Nevideli sme to od začiatku lezenia.
Janko: A kto ti povedal, že to bol raj?
Vicka: Madonna; kto iný by nám mohol povedať?
Janko: No, Vicka. Povedali ste mi, že Panna Mária mala obrátenú tvár smerom k vám, zatiaľ čo vás viedla hore do neba. A potom?
Vicka: Keď nám ukázal nebesá a peklo, pozrel sa tam, kam sme sa pozreli. Ako mohol urobiť inak?
Janko: Dobre. Teraz mi povedz niečo o tomto raji.
Vicka: Ale čo môžem povedať! Na tomto mieste ste už čítali a počúvali. Dokážete si to predstaviť lepšie ako ja. Raz potom, keď som náhodou čítal Písmo sväté, som čítal v sv. Pavlovi, že také veci, ktoré ľudské oko nevidelo ani ucho, to nepočuli. Svätý Pavol nám tu povedal všetko.
Janko: Vicka, ale chcem, aby si mi to trochu opísal. Prečo vám inak ukázala Panna Mária?
Vicka: Vedela som, že ma ľahko neopustíš! Tak to tu je. Pred chvíľou sme o tom povedali, že to nemožno opísať. Je to niečo úžasné a neopísateľné. Všetko je plné nádherného svetla ... ľudí ... kvetín ... anjelov ... Všetko je plné nevysvetliteľnej radosti. Jedným slovom, je také krásne, že keď sa na to pozriete, vaše srdce sa zastaví.
Janko: Aha! Niečo si povedal. Teraz mi povedz: aký veľký to vyzerá?
Vicka: Naozaj chceš, aby som ti to povedal? Ako ti to môžem povedať?
Janko: Ako viete. Napríklad: existujú obmedzenia? ako sa majú? a tak ďalej.
Vicka: Limity? Sú tam a nie sú. Vyzerá to, že keď idete na pláž; určite ste tam boli. Bez ohľadu na to, ako sa otočíte, neexistujú žiadne obmedzenia. Je to tak ...
Janko: No, Vicka. Naozaj vás nudím, ale rád by som pokračoval. Dokážeme to?
Vicka: Poďme ďalej, odkedy sme začali.
Janko: Dobre. Niekto mi raz rozprával, že som tým trochu rozprával, že keď povieš niečo o raji, povedal si, že existujú aj dvere. Čo by si o tom povedal teraz?
Vicka: To isté, čo som povedal potom. Tam, kde sme boli s Madonnou, je tu tunel, niečo ako dvere a vedľa neho človek. Panna Mária nám povedala, že nikto nemôže vstúpiť. Aj tu potrebujete priechod ... Každý sa stretne s priechodom.
Janko: Dobre, Vicka; si naozaj silný! Je zrejmé, že Panna Mária vás nemohla donútiť, aby ste videli nebo, inak ako tomu, čomu ste lepšie porozumeli. Skôr vám ukázal niečo iné?
Vicka: No, tiež som ti to povedala. Tiež nám ukázal očistec a peklo.
Janko: Pred očistcom alebo pred peklom?
Vicka: Najprv očistca.
Janko: Tak mi povedz niečo o očistci.
Vicka: Stručne povedané, je to tak. Očista je temný, chmúrny priestor medzi nebom a peklom. Plné niečoho ako popol ... Vyzerá to strašidelne.
Janko: A kto ti povedal, že to bolo očistec?
Vicka: Madonna! Kto iný nám mohol povedať?
Janko: Povedal ti o tom?
Vicka: Povedal nám veci, ktoré sme už mali vedieť.
Janko: Čo napríklad?
Vicka: Toto je miesto, kde sa duše čistia, že sa za nich musíme tak veľmi modliť a tak ďalej.
Janko: Videli ste niekoho v očistci?
Vicka: Nie, nikto. Nepočuli sme nič z toho.
Janko: Vyzerá to ako veľký hrob!
Vicka: Niečo také. Ošklivé a to je všetko.
Janko: Potom ťa vzala Panna Mária do pekla?
Vicka: Áno, áno. Už som ti to povedal.
Janko: Chceli by ste mi to trochu opísať?
Vicka: Tu, pred chvíľou v našom dialógu, sme to už opísali. Oheň ... diabli ... škaredí ľudia! Všetko s rohmi a chvostmi. Všetci vyzerajú ako diabli. Trpia ... Boh nás iba chráni.
Janko: Poznal si tam niekoho náhodou?
Vicka: Nie, nikto. Až na to, že som znova uvidel tú blondínku a nadržanú ženu. Trpí uprostred toho ohňa; a diablov okolo nej. Hrozný a to je všetko.
Janko: No, Vicka; už sme sa trochu pretiahli.
Vicka: Čo s tým môžem urobiť? To pre vás nikdy nestačí!
Janko: Poďme ďalej. Čo sa stalo potom, čo ste videli toto všetko?
Vicka: Sme späť na zemi. Inak kam by sme šli?
Janko: A akým spôsobom?
Vicka: Ako sme odchádzali.
Janko: Držala ťa Panna Mária za ruku a potom ťa naklonila pred dom?
Vicka: Vôbec nie! Nechal nás vo vnútri domu, kam nás vzal!
Janko: Vo vnútri ktorého domu?
Vicka: No, hovoril som ti: o Jakovovi.
Janko: Priamo zhora?
Vicka: Priamo dole v kuchyni malého Jakova.
Janko: Videl vás niekto, keď vás priviedli dolu?
Vicka: Nie, nikto. Jakovova matka bola vonku; hľadal ho. [Všimnite si, že Jakovova matka tvrdila, že ho najprv hľadala doma a nenašla ho].
Janko: A Madona?
Vicka: Panna Mária nás zobrala dole, pozdravila nás a odišla.
Janko: A ty?
Vicka: Čo by sme mohli urobiť? Pomaly sme sa snažili usadiť ... Skoro sme sa upokojili. Jakov bol trochu opuchnutý a vyzeral unavene, ale čoskoro sa tiež objasnil.
Janko: A ty?
Vicka: Nevidel som seba, ale rýchlo som sa vrátil do seba.
Janko: Kto ťa prvý videl?
Vicka: Jakovova matka.
Janko: A čo ti povedal?
Vicka: Spýtal sa nás, kde sa skrývame, pretože nás hľadala. A začal plakať, keď uvidel Jakovov vzhľad. Potom sme sa nejako upokojili, ona a my.
Janko: Povedal si jej niečo?
Vicka: Samozrejme! Potom prišla časť zo susedstva a my sme im o tom tiež povedali.
Janko: Verili ti?
Vicka: Áno, tomu verili! Stále sme videli, že sme niečo prežili; niečo neobvyklé.
Janko: Panna Mária vám preto nezakázala to povedať.
Vicka: Nezakázal to; skutočne nám povedal, aby sme to povedali. V opačnom prípade by nám to ukázal?
Janko: No, Vicka. Povedz mi, ako dlho to trvalo.
Vicka: Asi dvadsať minút; aspoň sa mi to zdá.
Janko: Vicka, ďakujem. Bol si skutočne trpezlivý.
Vicka: Vždy som bola s tebou!
Janko: Ďakujem aj za to.