Medjugorje: Vicka nám podrobne hovorí, čo sa stalo 25. júna 1981

Janko: Vicka, preto sa objavila vo štvrtok 25. júna 1981. Každý z vás pokračoval vo svojej práci. Už ste zabudli, čo sa stalo včera večer?
Vicka: Vôbec nie! Snívali sme len o tom a hovorili sme o tom!
Janko: Súhlasili ste, že všetko opustíte? Alebo iný?
Vicka: Je to zvláštne; nebolo možné to nechať ísť. My tri ...
Janko: Kto ste vy?
Vicka: Ivanka, Mirjana a ja sme sa dohodli, že sa tam vrátime približne v rovnakom čase, kde sme ju videli deň predtým, mysliac si: „Ak to bude Panna Mária, možno príde znova.“
Janko: A ty si preč?
Vicka: Je to jasné; približne v rovnakom čase. Šli sme po poľnej ceste a pozreli sme sa na miesto prvého zjavenia.
Janko: A už ste niečo videli?
Vicka: Ale ako nie! Náhle zaznel blesk a objavila sa Madona.
Janko: S dieťaťom?
Vicka: Nie, nie. Tentoraz nebolo žiadne dieťa.
Janko: A kde presne sa objavila Panna Mária?
Vicka: Prvý deň na rovnakom mieste.
Janko: Pamätáte sa, kto ju prvýkrát videl v tomto vystúpení?
Vicka: Ivanka znova.
Janko: Si si istý?
Vicka: Určite. Potom sme ju aj Mirjana videli.
Janko: A tentokrát ste k nej prišli?
Vicka: Počkaj. Predtým, ako som vstúpil, som povedal Márii a malému Jakovovi, že by som im zavolal, keby sme niečo videli.
Janko: Urobil si to?
Vicka: Áno, keď sme ju videli my tri, povedala som Ivanke a Mirjane, aby počkali, kým ich nezavolám. Zavolal som im a bežali hneď za mnou.
Janko: A čo potom?
Vicka: Keď sme sa všetci spojili, Panna Mária nás zavolala gestom ruky. A my sme bežali. Maria a Jakov ju hneď nevideli, ale aj oni bežali.
Janko: Akou cestou?
Vicka: Žiadna cesta! Žiadny neexistuje. Bežali sme rovno rovno; priamo cez tieto trnité kríky.
Janko: Bolo to pre vás možné?
Vicka: Bežali sme, akoby nás niečo priviedlo. Neboli pre nás žiadne kríky; Nič. Ako keby všetko bolo vyrobené z gumy z penového kameňa, niečo, čo sa nedá opísať. Nikto nás nemohol nasledovať.
Janko: Keď ste behali, videli ste Madonnu?
Vicka: Samozrejme, že nie! Ako by sme vedeli, kde by sme mali bežať? Iba Mária a Jakov ju nevideli, kým vstali.
Janko: Tak to tiež videli?
Vicka: Áno. Najprv trochu mätúce, ale potom jasnejšie.
Janko: Dobre. Pamätáte si, kto tam prišiel prvý?
Vicka: Ivanka a ja sme boli prví. V praxi takmer všetky spolu.
Janko: Vicka, hovoríš, že si bežal tak ľahko, ale keď si mi raz povedala, že Mirjana a Ivanka boli takmer skoro omdlení.
Vicka: Na chvíľu áno. Ale v okamihu prešlo všetko.
Janko: Čo si robil, keď si sa tam dostal?
Vicka: Nemôžem ti to vysvetliť. Boli sme zmätení. Báli sme sa tiež. Neboli ľahké byť pred Madonnou! Pri tom všetkom sme padli na kolená a začali sme sa modliť.
Janko: Pamätáte sa, aké modlitby ste povedali?
Vicka: Nepamätám sa. Ale určite náš Otec, Ave Maria a Gloria. Nepoznali sme ani iné modlitby.
Janko: Raz si mi povedal, že Jakov padol uprostred tŕnia.
Vicka: Áno, áno. So všetkou tou emóciou klesla. Myslel som: Ach, môj malý Jakov, odtiaľto sa nedostaneš živý!
Janko: Namiesto toho vyšiel nažive, ako vieme.
Vicka: Samozrejme, vyšlo to! Naozaj, skoro. A keď sa cítil bez tŕnia, opakoval: „Teraz by mi nevadilo zomrieť, pretože som videl Madonnu“. Myslel si, že nemá škrabance, hoci spadol do kríka.
Janko: Ako to ide?
Vicka: Naozaj neviem. Potom som nevedel, ako to vysvetliť; ale teraz chápem, že ho Panna Mária chránila. A kto iný?
Janko: Ako sa ti vtedy Madonna zjavila?
Vicka: Chceš vedieť, ako bola oblečená?
Janko: Nie, nie toto. Myslím na jeho náladu, jeho postoj k vám.
Vicka: Bolo to úžasné! Usmievavá a radostná. To však nemožno opísať.
Janko: Povedal vám niečo? Mám na mysli tento druhý deň.
Vicka: Áno. Modlil sa s nami.
Janko: Požiadali ste jej niečo?
Vicka: Nie. Namiesto toho áno; spýtal sa na svoju matku. Toto krátko predtým zomrelo náhle v nemocnici.
Janko: Mám veľký záujem. Čo ťa požiadal?
Vicka: Spýtal sa, ako sa darí jeho mame.
Janko: A povedala ti Panna Mária niečo?
Vicka: Samozrejme. Povedal jej, že jej mama je v poriadku, že je s ňou a že sa nemusí starať.
Janko: Čo tým myslíš „s ňou“?
Vicka: Ale s Madonnou! Ak nie, s kým?
Janko: Počuli ste, keď sa Ivanka o to opýtala?
Vicka: Ako nie? Všetci sme to počuli.
Janko: A počuli ste, čo odpovedala Panna Mária?
Vicka: Všetci sme to tiež počuli, s výnimkou Márie a Jakova.
Janko: A ako to, že nepočuli?
Vicka: Kto vie? Bolo to presne tak.
Janko: Ľutovala Maria túto skutočnosť?
Vicka: Určite áno; ale čo mohol urobiť?
Janko: Dobre, Vicka. Ale zo všetkých tých rozhovorov nechápem, čo sa v ten deň stalo Ivanovi Stankovi.
Vicka: Ivan bol s nami a videl všetko ako my.
Janko: A ako to, že tam bol?
Vicka: Ale ako my! Je to plachý chlapec, ale sledoval, čo sme urobili, a tiež to urobil. Keď sme bežali na Podbrde, bežal aj na neho
Janko: No, Vicka. To všetko bolo krásne!
Vicka: Nie je to len očarujúce. Je to niečo, čo sa nedá opísať. Je to, akoby sme už neboli na zemi. Boli sme ľahostajní ku všetkému ostatnému: horúčava, trnité kríky a všetko zmätenie ľudí. Keď je s nami, na všetko ostatné sa zabudne.
Janko: Dobre. Požiadal niekto z vás niečo?
Vicka: Už som povedala, že Ivanka sa pýtala na svoju matku.
Janko: Ale požiadal niekto o niečo iné?
Vicka: Mirjana vás požiadala, aby ste nám zanechali stopu, aby ľudia o nás nerozprávali.
Janko: A Madona?
Vicka: V Mirjane sa hodiny otočili.
Janko: Dobre. Nehovoril by som o tom, pretože nie je jasné, čo sa v tomto ohľade stalo. Skôr ste požiadali o niečo iné?
Vicka: Áno. Spýtali sme sa jej, či príde znova.
Janko: A čo ty?
Vicka: Áno, prikývol.
Janko: Vicka, povedal si a niekde bolo napísané, že si videl Madonnu uprostred kríka.
Vicka: Je to pravda; Povedal som. Vieš, že som unáhlený. Videl som ju cez krík a zdalo sa mi, že je v strede. Namiesto toho bola medzi tromi kríkmi na malej mýtine. Ale je potrebné, aby sa niekto držal toho, čo som povedal ... Dôležité je, či som to videl alebo nie.
Janko: No, Vicka. Počul som, že ste to pri tejto príležitosti posypali aj svätou vodou.
Vicka: Nie, nie. Stalo sa to na tretí deň.
Janko: Rozumiem. Ako dlho si zostal s Madonnou?
Vicka: Kým nám povedala: „Zbohom, moji anjeli!“, A ona odišla.
Janko: Dobre. A teraz mi konečne povedz: kto videl toho dňa Madonnu?
Vicka: Sme vy.
Janko: Čo si?
Vicka: Ale ty si ty! Ja, Mirjana, Ivanka; potom Ivan, Maria a Jakov.
Janko: Ktorý Ivan?
Vicka: Ivan, syn Stanka. Už sme o tom hovorili trochu.
Janko: Presne tak, Vicka. Ale bol s vami niekto iný?
Vicka: Bolo nás najmenej pätnásť. Naozaj viac. Bol Mario, Ivan, Marinko ... Kto si pamätá každého?
Janko: Bol niekto starší?
Vicka: Boli tu Ivan Ivankovic, Mate Sego a ďalší.
Janko: A čo ti povedali neskôr?
Vicka: Povedali, že sa tam niečo naozaj deje. Najmä vtedy, keď videli, ako sme tam bežali. Niektorí tiež videli žiaru svetla, keď prišla Madona.
Janko: Boli tam teda malá Milka a Ivan z neskorého Joza? [prítomný prvý deň].
Vicka: Nie, neboli tam.
Janko: Ako to, že tam neboli?
Vicka: Čo viem! Milka mama nedala povolenie. Mária (jej sestra) prišla; Milka niečo potrebovala. Namiesto toho tento Ivan, ktorý bol o niečo starší ako on (narodil sa v roku 1960), nechcel mať nič spoločné s našimi spratkami. A tak neprišli.
Janko: Dobre. Kedy ste prišli domov?
Vicka: Kto pred kým po.
Janko: Váš Marinko mi povedal, že Ivanka horko plakala na ceste späť.
Vicka: Áno, je to pravda. Väčšina z nás plakala, najmä ona. Ako plakať?
Janko: Prečo obzvlášť?
Vicka: Ale už som ti povedala, že Panna Mária jej povedala o svojej matke. A viete, aké to je: mama je mama.
Janko: Dobre. Hovoríte, že Panna Mária ju ubezpečila, že jej matka je s ňou a že je pohodlná.
Vicka: Je to pravda. Ale kto nemiluje svoju matku?