Mirjana z Medžugoria „poďme, ako chce Panna Mária“

Vizionárka Mirjana Dragicevic-Soldo bola svedkom denných zjavení od 24. júna 1981 do 25. decembra 1982. V poslednom dennom zjavení jej Panna Mária po tom, čo jej zverila 10. tajomstvo, povedala, že od tej chvíle sa jej zjaví raz za rok. ročníka, konkrétne 18. marca. A tak sa to stalo aj v minulých rokoch. Pri príležitosti posledného zjavenia 18. marca 2006 sa zišlo mnoho tisíc pútnikov z celého sveta, aby sa modlili ruženec vo Večeradle, spoločenstve sestry Elvíry. V modlitbe očakávali príchod Madony. Mirjana prišla s manželom Markom a najbližšími príbuznými. Zjavenie začalo o 13.59:14.04 a trvalo do XNUMX:XNUMX. Panna Mária dala nasledujúce posolstvo:

„Drahé deti! V tomto pôstnom období vás pozývam k vnútornému odriekaniu. Cesta k odriekaniu vás vedie cez lásku, pôst, modlitbu a dobré skutky. Len s dokonalým vnútorným odriekaním spoznáte Božiu lásku a znamenia čias, v ktorých žijete. Budete svedkami týchto znamení a začnete o nich hovoriť. Práve tam ťa chcem zobrať. Ďakujem, že ma sledujete." Nasledujúci deň, na sviatok svätého Jozefa, sme išli navštíviť Mirjanu do jej domu a porozprávali sme sa s ňou. Poskytol nám nasledujúci rozhovor:

Mirjana, včera si sa zúčastnila výročného zjavenia. Čo nám môžete povedať o dnešnom zjavení? Už som to často hovoril: Madonu môžete vidieť tisíckrát, ale keď sa objaví, je to pre mňa, akoby to bolo prvýkrát. V skutočnosti vždy cítite veľkú radosť, lásku, istotu a milosť. To je presne to, čo možno vidieť v Jej očiach, keď Ju pozorujem počas zjavenia. Počas zjavenia Madona pozoruje všetkých prítomných ľudí, každého jednotlivo. Niekedy, keď sa na niekoho pozrie, vidím v jeho očiach bolesť, niekedy radosť, niekedy pokoj, niekedy smútok. To všetko mi umožňuje pochopiť, že žije s každým jedným prítomným človekom a zdieľa jeho radosť, bolesť alebo utrpenie.

Včera, počas zjavenia, to bolo nádherné. Kľakol som si a modlil sa s ostatnými prítomnými pútnikmi. Videl som ich, počul som ich modlitbu. Keď nastala chvíľa zjavenia sa Panny Márie, moje pocity boli také silné, že som vedel, že toto je tá chvíľa, kedy príde.

Keby Panna Mária v tej chvíli neprišla, vybuchol by som, moje emócie boli také silné. Keď sa objaví Madonna, všetko ostatné zmizne. Potom pre mňa už nie sú žiadni pútnici, už nie je miesto, kde som čakal na zjavenie, všetko sa stáva modrým ako nebo a Ona je dôležitejšia ako všetko.

Madonna mala ako vždy sivé šaty a biely závoj. A vďaka Bohu nebol smutný. Vo všeobecnosti je takmer vždy smutné, keď mám zjavenie 2. dňa v mesiaci.

Tentoraz bola šťastná. Nemôžem povedať, že bola príliš šťastná a smiala sa. Ale ďakujem Bohu, pretože v jeho očiach nebola taká bolesť, smútok alebo dokonca slzy. Mala materinský výraz a zdalo sa, že nám chce nejako srdcom, s láskou a úsmevom pochopiť, čo od nás chce. Dala mi odkaz a ja som jej položil ešte pár otázok o ľuďoch v ťažkých životných situáciách. Odpovedala na moje otázky. Všetkých nás požehnal, ako vždy, svojím materinským požehnaním.

Znova zopakoval, že toto je Jeho materské požehnanie, ale že najväčšie požehnanie, ktoré môžeme na zemi prijať, je kňazské požehnanie, pretože je to Jeho Syn, ktorý nás požehnáva prostredníctvom kňaza.

Počas zjavenia ste dostali správu. Ako si to vykladáte?

Pre mňa osobne je to posolstvo veľmi hlboké.

Zvykol som si po každom zjavení odriekať ruženec a premýšľať o každom slove, ktoré Panna Mária povedala počas posolstva, a nad každým výrazom Jej tváre. V prvom rade sa snažím pochopiť, čo chce Boh mne osobne povedať, a až potom premýšľam o tom, čo chce cezo mňa oznámiť druhým.

Nemáme právo tlmočiť posolstvo, pretože každý si ho musí osobne premyslieť a pochopiť, čo mu chce Boh povedať. Posolstvo je zamerané na nás všetkých, pretože Boh chce, aby sme ho všetci počuli a všetci podľa neho žili. V poslednej správe, pokiaľ som to dokázala uchopiť, ma zarazil najmä výraz „vnútorné odriekanie“. Čo nám tým chce Panna Mária povedať? Myslím, že to nie je ťažké pochopiť a myslím si, že vnútorné odriekanie nie je potrebné len v pôste, ale vnútorným odriekaním by mal byť celý náš život.

Panna Mária sa nás nepýta na nič, čo nemôžeme dosiahnuť. Verím, že vnútorné zrieknutie sa znamená dať dobrého Boha a Ježiša na prvé miesto v našich srdciach a v našej rodine. Ak je Boh a Ježiš na prvom mieste, máme všetko, pretože máme skutočný pokoj, ktorý nám môžu dať iba oni.

V posolstve Panna Mária tiež hovorí, že cesta k vnútornému zriekaniu sa vedie cez lásku. Čo znamená láska? Pre mňa to znamená, že musíme rozpoznať Ježiša v každom človeku, ktorého stretneme a poznáme, a že ho musíme milovať ako takého a nie ho súdiť ani kritizovať: v skutočnosti nemôžeme vziať veci Božie do svojich rúk, pretože ľudí súdime úplne iným spôsobom. Boh súdi ľudí podľa lásky a vie, čo je v srdci človeka, ale my to nemôžeme vedieť. Potom Panna Mária hovorí o pôste. Aj vy z posolstiev viete, aký dôležitý je pre Pannu Máriu pôst o chlebe a vode v stredu a piatok. Pôst by mal byť náš život. Ale ona nám rozumie a všetkým nám hovorí, že modlitbou pochopíme, akú obetu môžeme priniesť namiesto pôstu. Tým, ktorí sa nikdy nepostili, by som odporučil urobiť to, čo s nami urobila Panna Mária, keď sa začali zjavenia. Keď sa objavila v Medžugorí, nepožiadala nás hneď, aby sme sa v stredu a piatok postili o chlebe a vode, ale najprv nám hovorila o význame piatkového pôstu, a tak nás zasvätila do pôstu raz týždenne, a to je v piatok. Až neskôr, po určitom čase, dodal, že aj v stredu sa musíme postiť o chlebe a vode.

Okrem toho Panna Mária v posolstve vyzdvihuje modlitbu. Čo by pre nás mala znamenať modlitba? Modlitba by mala byť naším každodenným dialógom s Bohom, naším neustálym kontaktom. Ako môžem povedať, že milujem niekoho, kto je pre mňa dôležitý a kto má v mojom srdci prvé miesto, ak s ním nikdy nehovorím?

Modlitba by teda nemala byť záťažou, ale jednoducho odpočinkom duše a spoločenstvom s milovanou osobou.

Na záver Panna Mária hovorila o dobrých skutkoch. Verím, že pôst, modlitba a láska nás vedú k dobrým skutkom. Panna Mária nás vždy nabádala konať tieto dobré skutky a chce, aby sme ukázali, že sme kresťania, že sme veriaci a že zdieľame bolesť a utrpenie iných. Musíme dať niečo zo srdca a nie to, čo už nepotrebujeme, ale presne to, čo skutočne potrebujeme, po čom hlboko túžime a čo milujeme. V tom spočíva naša veľkosť ako kresťanov. A práve toto je cesta, ktorá nás vedie k vnútornému odriekaniu.

Hovorí tiež, že pochopíme znamenia doby, v ktorej žijeme a tiež dodáva, že sa o tom začneme rozprávať. Čo to môže znamenať, že budeme hovoriť o znakoch? My kresťania sme sa nejako naučili, čo povedal Ježiš: nech je vaše ÁNO ÁNO a vaše NIE je NIE. A tak sa teraz aj ja sám seba pýtam, čo má Boh na mysli skrze Pannu Máriu, keď hovorí: pochopíš znamenia a začneš o nich hovoriť?

Možno nastal výnimočný čas a my musíme vydávať svedectvo o našej viere, ale nie tým, že budeme ľuďom radiť, čo by mali robiť. Každý vie dobre rozprávať. Premýšľam o tom, aké dôležité je hovoriť cez naše životy, žiť posolstvá Panny Márie, žiť s Bohom každý deň.

Myslím si, že je dôležité zvýšiť hlas pre dobré veci a proti zlým veciam, o tom, aby sme skutočne pochopili, že to musí byť náš spôsob vyjadrovania. A myslím, že Panna Mária myslela toto, keď povedala: toto je miesto, kam ťa chcem vziať.

Na záver povedal: „Ďakujem, že ma sledujete“! Normálne Panna Mária hovorí: „Ďakujem, že ste odpovedali na moje volanie“! Ale tentoraz povedal: „Ďakujem, že ma sledujete“! To znamená, že sa musíme stále veľa modliť, aby sme pochopili každé slovo, ktoré nám Panna Mária chcela povedať. Panna Mária nepovedala: „Drahá Mirjana, dávam ti posolstvo“, ale „Drahé deti“. Vždy hovorím, že pre Madonu nemám o nič väčšiu hodnotu ako ktokoľvek iný z vás, pretože pre matku neexistuje privilegované dieťa. Všetci sme Jej deti, ktoré si Ona vyberá na rôzne misie. Otázkou teraz je, ako často sme pripravení kráčať po ceste Panny Márie, ku ktorej nás všetkých volá rovnakým spôsobom. A toto je osobná zodpovednosť.

Mirjana, bola si medzi prvými vizionármi, ktorí videli Madonu. Oslavujeme 25 rokov Jeho prítomnosti. Ako sa vidíš ako vidiaci po 25 rokoch?

Keď sa teraz obzriem späť a vidím, že uplynulo 25 rokov, zdá sa mi, akoby to bolo včera. Nemôžem uveriť, že je to tak dlho. V prvých dňoch zjavení som sa cítil veľmi zvláštne a boli tam stovky nezodpovedaných otázok. Vtedy sme bývali v Sarajeve. Bolo to obdobie komunizmu a moji rodičia zo strachu o viere veľmi nehovorili, hoci sme ju praktizovali. Každú nedeľu sme chodili na svätú omšu a ako rodina sme sa každý večer modlili ruženec a iné modlitby.

Keď sa mi zjavila Panna Mária, nevedel som, či som živý alebo mŕtvy. Cítil som sa viac v nebi ako na zemi. Vykonával som svoje rutinné práce, ale moje myšlienky boli vždy v nebi s drahou Madonnou. Požiadal som dobrého Pána, aby mi dal pochopiť, či je možné, že som naozaj videl Madonu a že toto všetko skutočne prežívam. Pamätám si, ako som si vtedy myslel, aké by to bolo krásne, keby sa môj život čo najskôr skončil a ja som mohol byť s Pannou Máriou. V skutočnosti som chcel žiť viac vo svojom svete predstáv ako v skutočnosti. Mojou najobľúbenejšou vecou bolo byť ticho a premýšľať. A tak som počas dňa v tichosti premýšľal nad všetkým, čo súviselo so stretnutím s Madonou. Potom, ako plynul čas, a s pomocou našej drahej Matky som sa s tým všetkým oboznámil. Panna Mária mi pomohla všetko pochopiť a prijať. Pomohlo mi to pomôcť aj iným ľuďom, aby aj oni pochopili. A tak 25 rokov rýchlo ubehlo.

Počas týchto 25 rokov Panna Mária zostala stále tá istá a musí uskutočniť svoj projekt. Na 16. výročie Panna Mária povedala: „Som s vami už 16 rokov. Toto ti ukazuje, ako veľmi ťa Boh miluje." Takže za týchto 25 rokov môžeme skutočne vidieť, ako veľmi nás Boh miluje a ako dlho nám posiela svoju Matku, aby nám pomohla pochopiť a kráčať po správnej ceste.

Každé stretnutie s Madonou je pre mňa ako keby to bolo prvýkrát, takže nemôžem povedať: „Všetko je normálne“. Nikdy to nie je normálne, ale je to veľká emócia.

Zdroj: Medžugorie, pozvanie k modlitbe, Mária Kráľovná pokoja č. 68