Svetové náboženstvo: Čo budhizmus učí o sexe

Väčšina náboženstiev má prísne a prepracované pravidlá sexuálneho správania. Budhisti majú tretie prikázanie – v pálčine Kamesu micchacara veramani sikkhapadam samadiyami – čo sa bežne prekladá ako „Neoddávaj sa sexuálnemu zneužívaniu“ alebo „Nezneužívajte sex“. Pre laikov sú však rané texty zmätené v tom, čo predstavuje „sexuálne nevhodné správanie“.

Kláštorné pravidlá
Väčšina mníchov a mníšok dodržiava početné pravidlá Vinaya Pitaka. Napríklad mnísi a mníšky, ktorí majú pohlavný styk, sú „porazení“ a sú automaticky vylúčení z rádu. Ak má mních na adresu ženy sexuálne sugestívne komentáre, komunita mníchov sa musí stretnúť a prehrešok riešiť. Mních by sa mal vyvarovať čo i len zdania nevhodného správania tým, že bude sám so ženou. Mníšky nesmú dovoliť mužom, aby sa ich dotýkali, šúchali alebo hladkali kdekoľvek medzi golierom a kolenami.

Klerici väčšiny škôl budhizmu v Ázii naďalej nasledujú Vinaya Pitaka, s výnimkou Japonska.

Shinran Shonin (1173-1262), zakladateľ japonskej školy čistej pôdy Jodo Shinshu, sa oženil a tiež poveril kňazov Jodo Shinshu k sobášu. V storočiach nasledujúcich po jeho smrti sobáše japonských budhistických mníchov možno neboli pravidlom, ale nebola to zriedkavá výnimka.

V roku 1872 japonská vláda Meidži nariadila, že budhistickí mnísi a kňazi (ale nie mníšky) sa budú môcť slobodne oženiť, ak sa tak rozhodnú. Čoskoro sa „chrámové rodiny“ stali bežnými (existovali už pred dekrétom, ale ľudia sa tvárili, že si to nevšimli) a správa chrámov a kláštorov sa často stala rodinným podnikom, ktorý sa prenášal z otcov na synov. Dnes v Japonsku – a v školách budhizmu importovaných na Západ z Japonska – sa otázka mníšskeho celibátu rozhoduje odlišne od sekty k sekte a od mnícha k mníchovi.

Výzva pre laických budhistov
Laickí budhisti – tí, ktorí nie sú mnísi alebo mníškami – sa tiež musia sami rozhodnúť, či sa má vágne opatrenie proti „sexuálnemu zneužívaniu“ interpretovať ako potvrdenie celibátu. Väčšina ľudí si berie príklad z toho, čo v ich kultúre predstavuje „nesprávne správanie“, a vidíme to vo veľkej časti ázijského budhizmu.

Všetci sa bez ďalšej diskusie zhodneme na tom, že nekonsenzuálny alebo vykorisťovateľský sex je „nevhodným správaním“. Okrem toho je menej jasné, čo v budhizme predstavuje „nesprávnosť“. Filozofia nás vyzýva, aby sme premýšľali o sexuálnej etike úplne inak, ako sa väčšina z nás učila.

Žite podľa predpisov
Prikázania budhizmu nie sú prikázania. Dodržiavajú sa ako osobný záväzok k budhistickej praxi. Zlyhať nie je zručnosť (akusala), ale nie je to hriech – koniec koncov, niet Boha, proti ktorému by sme zhrešili.

Navyše, prikázania sú princípy, nie pravidlá, a je na jednotlivých budhistoch, aby sa rozhodli, ako ich budú uplatňovať. Vyžaduje si to väčšiu mieru disciplíny a čestnosti ako zákonnícky etický prístup „stačí dodržiavať pravidlá a nepýtať sa otázky“. Budha povedal: "Buď útočiskom pre seba." Naučil nás používať svoj úsudok, pokiaľ ide o náboženské a morálne učenia.

Stúpenci iných náboženstiev často argumentujú, že bez jasných a explicitných pravidiel sa ľudia budú správať sebecky a robiť si, čo chcú. Toto predáva krátke ľudstvo. Budhizmus nám ukazuje, že môžeme znížiť naše sebectvo, našu chamtivosť a naše pripútanosti, že môžeme pestovať milujúcu láskavosť a súcit, a tak môžeme zvýšiť množstvo dobra vo svete.

Človek, ktorý zostáva v zajatí sebastredných myšlienok a ktorý má v srdci málo súcitu, nie je morálnym človekom, bez ohľadu na to, koľko pravidiel dodržiava. Takýto človek si vždy nájde spôsob, ako ohnúť pravidlá tak, aby ignoroval a využíval ostatných.

Špecifické sexuálne problémy
Manželstvo. Väčšina náboženstiev a morálnych kódexov Západu kreslí okolo manželstva jasnú a jasnú čiaru. Sex v rámci línie je dobrý, zatiaľ čo sex mimo línie je zlý. Hoci monogamné manželstvo je ideálne, budhizmus vo všeobecnosti zastáva postoj, že sex medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa milujú, je morálny, bez ohľadu na to, či sú manželia alebo nie. Na druhej strane, sex v manželstve môže byť urážlivý a manželstvo nerobí toto zneužívanie morálnym.

homosexualita. V niektorých školách budhizmu môžete nájsť anti-homosexuálne učenia, ale väčšina z nich odráža miestne kultúrne postoje viac ako samotný budhizmus. V rôznych školách budhizmu dnes iba tibetský budhizmus špecificky odrádza od sexu medzi mužmi (aj keď nie medzi ženami). Zákaz pochádza z práce učenca z XNUMX. storočia menom Tsongkhapa, ktorý pravdepodobne založil svoje myšlienky na skorších tibetských textoch.

želanie. Druhá vznešená pravda učí, že príčinou utrpenia je túžba alebo smäd (tanha). To neznamená, že túžby treba potláčať alebo odopierať. Namiesto toho v budhistickej praxi rozpoznávame svoje vášne a učíme sa vidieť, že sú prázdne, takže nás už viac neovládajú. To platí o nenávisti, chamtivosti a iných negatívnych emóciách. Sexuálna túžba nie je iná.

V knihe „The Mind of Clover: Essays in Zen Buddhist Ethics“ Robert Aitken Roshi uvádza, že „[f] alebo celá jej extatická povaha, pri všetkej jej sile, je sex len ďalším ľudským nutkaním. Ak sa tomu vyhýbame len preto, že je ťažšie integrovať sa ako hnev alebo strach, potom jednoducho hovoríme, že keď sú žetóny nízke, nemôžeme nasledovať svoju prax. Je to nečestné a nezdravé."

Vo vadžrajánskom budhizme je energia túžby presmerovaná ako spôsob dosiahnutia osvietenia.

Stredná cesta
Zdá sa, že západná kultúra v súčasnosti bojuje sama so sebou o sex, s prísnym puritánstvom na jednej strane a neslušnosťou na strane druhej. Budhizmus nás vždy učí vyhýbať sa extrémom a nájsť strednú cestu. Ako jednotlivci sa môžeme rozhodovať rôzne, ale cestu nám ukazuje múdrosť (prajna) a milujúca láskavosť (mettá), nie zoznamy pravidiel.