Pretože slzy sú cestou k Bohu

Plač nie je slabosť; môže to byť užitočné na našej duchovnej ceste.

V Homérovom čase najodvážnejší bojovníci nechali svoje slzy voľne tiecť. V dnešnej dobe sú slzy často považované za prejav slabosti. Môžu však byť skutočným prejavom sily a môžu o nás veľa povedať.

Či už sú potlačené alebo slobodné, slzy majú tisíc tvári. Sestra Anne Lécu, dominikánka, filozofka, väzenská lekárka a autorka knihy Des Larmes [O slzách], vysvetľuje, ako môžu byť slzy skutočným darom.

„Blahoslavení, ktorí plačú, lebo budú mať útechu“ (Mt 5). Ako si vykladáte túto blaženosť tým, že pôsobíte ako vy na mieste veľkého utrpenia?

Anne Lécu: Je to provokatívna blaženosť, ktorú je potrebné brať bez nadmerného výkladu. Je skutočne veľa ľudí, ktorí zažívajú hrozné veci, ktorí plačú a ktorí sa neutíšia, ktorí sa dnes ani zajtra nebudú smiať. To znamená, že keď títo ľudia nemôžu plakať, ich utrpenie je horšie. Keď niekto plače, zvyčajne za niekým plače, aj keď tam ten človek nie je fyzicky, niekto si ho pamätal, niekoho, koho miloval; každopádne nie som v úplne pustej samote. Bohužiaľ vidíme mnoho ľudí vo väzení, ktorí už nemôžu plakať.

Je absencie sĺz potrebné sa obávať?

Absencia sĺz je oveľa viac znepokojujúca ako slzy! Buď je to známka toho, že duša znecitlivela, alebo známka prílišnej samoty. Za suchými očami je strašná bolesť. Jedna z mojich uväznených pacientov mala niekoľko mesiacov kožné vredy na rôznych častiach tela. Nevedeli sme, ako sa to má liečiť. Ale jedného dňa mi povedal: „Vieš, rany, ktoré mi vytekajú na koži, trpia mojou dušou. Sú to slzy, pred ktorými nemôžem plakať. „

Nesľubuje tretie blahoslavenstvo, že v nebeskom kráľovstve bude útecha?

Samozrejme, ale kráľovstvo sa začína už teraz! Simeon, nový teológ, povedal v XNUMX. storočí: „Kto ho tu na zemi nenašiel, rozlúčil sa s večným životom.“ Sľubuje nám nielen útechu v posmrtnom živote, ale aj istotu, že radosť môže pochádzať zo samého srdca nešťastia. Toto je nebezpečenstvo utilitarizmu: dnes si už nemyslíme, že môžeme byť zároveň smutní a pokojní. Slzy nás uisťujú, že môžeme.

Vo svojej knihe Des Larmes píšete: „Naše slzy nám unikajú a nemôžeme ich úplne analyzovať.“

Pretože si nikdy celkom nerozumieme! Je to mýtus, súčasná fatamorgána, že môžeme naplno vidieť seba i ostatných. Musíme sa naučiť akceptovať svoju nepriehľadnosť a svoju konečnosť: to je to, čo znamená rásť. Ľudia v stredoveku viac plakali. Slzy však s modernosťou zmiznú. Pretože? Pretože naša modernosť je riadená kontrolou. Predstavujeme si to preto, lebo vidíme, vieme, a ak vieme, môžeme. No to nie je ono! Slzy sú tekutina, ktorá skresľuje pohľad. Ale cez slzy vidíme veci, ktoré by sme nevideli v čistom povrchnom pohľade. Slzy hovoria, čo je v nás rozmazané, nepriehľadné a zdeformované, ale hovoria aj o tom, čo je v nás väčšie ako my sami.

Ako odlíšite skutočné slzy od „krokodílych“?

Jedného dňa dievčatko odpovedalo svojej matke, ktorá sa jej opýtala, prečo plače: „Keď plačem, milujem ťa viac“. Skutočné slzy sú tie, ktoré vám pomôžu lepšie milovať, tie, ktoré sa dávajú bez toho, aby ste ich hľadali. Falošné slzy sú tie, ktoré nemajú čo ponúknuť, ale majú za cieľ niečo zohnať alebo sa ísť predviesť. Toto rozlíšenie môžeme vidieť u Jean-Jacques Rousseau a svätého Augustína. Rousseau neprestáva vymenúvať svoje slzy, inscenovať ich a sledovať, ako plače, čo ma vôbec nepohne. Svätý Augustín plače, pretože sa pozerá na Krista, ktorý ho dojal, a dúfa, že nás k nemu jeho slzy dovedú.

Slzy o nás niečo prezradia, ale aj nás zobudia. Pretože iba živý plač. A tí, čo plačú, majú horiace srdce. Prebúdza sa ich schopnosť trpieť, ba dokonca sa môžu deliť. Plač je pocit, že je ovplyvnený niečím, čo je mimo nás a dúfa v útechu. Nie náhodou nám evanjeliá hovoria, že ráno vzkriesenia bola najväčšou radosťou najviac plačúca Mária Magdaléna (Jn 20,11-18).

Čo nás Mária Magdaléna učí o tomto slznom dare?

Jeho legenda kombinuje úlohy hriešnej ženy plačúcej pri Ježišových nohách, Márie (Lazarovej sestry), ktorá oplakáva svojho mŕtveho brata, a tej, ktorá zostáva plakať nad prázdnym hrobom. Púštni mnísi preplietli tieto tri postavy a vyzvali veriacich, aby plakali slzy pokánia, slzy súcitu a slzy Božej túžby.

Mária Magdaléna nás tiež učí, že kto je slzami roztrhaný, je v nich súčasne zjednotený. Je to žena, ktorá plače zúfalstvom nad smrťou svojho Pána a s radosťou, že ho znova vidí; je to žena, ktorá oplakáva svoje hriechy a roní slzy vďačnosti, pretože jej je odpustené. Stelesňuje tretiu blaženosť! V jej slzách je ako vo všetkých slzách paradoxná sila premeny. Oslepujú, dávajú zrak. Z bolesti sa môžu stať aj upokojujúcim balzamom.

Plakala trikrát a rovnako aj Ježiš!

Celkom správne. Písma ukazujú, že Ježiš trikrát plakal. O Jeruzaleme a zatvrdení sŕdc jeho obyvateľov. Potom pri smrti Lazára plače smutné a sladké slzy lásky postihnuté smrťou. V tej chvíli Ježiš plače nad smrťou človeka: plače nad každým mužom, každou ženou, každým zomretým dieťaťom.

Nakoniec Ježiš plače v Getsemane.

Áno, v Olivovej záhrade cez noc prechádzajú slzy Mesiáša, aby vystúpili k Bohu, ktorý sa zdá byť skrytý. Ak je Ježiš skutočne Božím synom, potom je to Boh, ktorý plače a prosí. Jej slzy obklopujú všetky prosby všetkých čias. Nesú ich na koniec vekov, až kým nepríde ten nový deň, keď bude mať Boh, ako sľubuje Apokalypsa, svoj posledný domov s ľudstvom. Potom nám zotrie každú slzu z očí!

Nesú Kristove slzy každú z našich sĺz?

Od tohto okamihu sa už nestratia žiadne slzy! Pretože Boží Syn plakal slzami úzkosti, opustenosti a bolesti, každý môže v skutočnosti veriť, že každú slzu odvtedy zhromaždil Boží Syn ako jemnú perlu. Každá slza syna človeka je slzou To je to, čo filozof Emmanuel Lévinas intuitívne vyjadril a vyjadril týmto skvelým vzorcom: „Žiadna slza by sa nemala stratiť, žiadna smrť by nemala zostať bez zmŕtvychvstania“.

Duchovná tradícia, ktorá vyvinula „dar sĺz“, je súčasťou tohto radikálneho objavu: ak plače sám Boh, je to preto, lebo slzy sú pre neho cestou, miestom, kde ho nájdete, pretože tam zostáva, reakciou na jeho prítomnosť. Tieto slzy by mali byť jednoducho prijaté viac, ako si myslíte, rovnako ako my dostávame priateľa alebo darček od priateľa.

Rozhovor Luca Adriana prevzatý z aleteia.org