Čo povedala svätá Tereza po vízii pekla

Svätá Terézia z Avily, ktorá bola jednou z popredných spisovateliek svojho storočia, mala od Boha vo videní privilégium ísť ešte do života do pekla. Takto popisuje vo svojej „Autobiografii“ to, čo videl a cítil v hlbinách pekla.

"Keď som sa jedného dňa ocitol v modlitbe, zrazu som bol prepravený telom i dušou do pekla." Pochopil som, že Boh chce, aby som videl miesto, ktoré pre mňa pripravili démoni, a že si zaslúžim za hriechy, do ktorých by som padol, keby som nezmenil svoj život. Koľko rokov musím žiť, nikdy nemôžem zabudnúť na pekelnú hrôzu.

Vchod na toto miesto múk mi pripadal ako akási pec, nízka a tmavá. Zem nebola nič iné ako hrozné bahno, plné jedovatých plazov, a bolo cítiť neznesiteľný zápach.

Cítil som v duši oheň, z ktorého neexistujú slová, ktoré by dokázali vystihnúť prírodu a moje telo zároveň korisť tých najkrutejších múk. Veľké bolesti, ktoré som už v živote utrpel, nie sú ničím v porovnaní s tými, ktoré zažili v pekle. Ďalej moja predstava zavŕšila myšlienku, že bolesti budú nekonečné a bez akejkoľvek úľavy.

Ale tieto mučenia tela nie sú porovnateľné s mukami duše. Cítil som úzkosť, bolesť v srdci tak citlivú a zároveň tak zúfalú a tak trpko smutnú, že sa to márne pokúsim opísať. Keď poviem, že v každej chvíli trpíte utrpením smrti, povedal by som málo.

Nikdy nebudem schopný nájsť vhodný výraz na predstavu o tomto vnútornom ohni a tomto zúfalstve, ktoré sú presne tou najhoršou časťou pekla.

Na tomto hroznom mieste zhasne všetka nádej na útechu; človek dýcha morový vzduch: človek sa cíti dusený. Žiadny lúč svetla: nie je nič iné ako tma a napriek tomu, ó, tajomstvo, bez svetla, ktoré by osvetľovalo, vidíme, čo môže byť pre pohľad odpornejšie a bolestivejšie.

Môžem vás ubezpečiť, že všetko, čo sa dá povedať o pekle, čo čítame v knihách o rôznych mučeniach a mučeniach, vďaka ktorým démoni trpia zatratenými, nie je nič v porovnaní s realitou; medzi portrétom osoby a osobou samotnou je rovnaký rozdiel.

Horieť v tomto svete je veľmi málo v porovnaní s tým ohňom, ktorý som cítil v pekle.

Teraz uplynulo asi šesť rokov od tej desivej návštevy pekla a ja, keď ju popisujem, sa stále cítim tak uchvátený takou hrôzou, že mi krv stuhuje v žilách. Uprostred svojich skúšok a bolestí si často spomeniem na túto spomienku a potom sa mi zdá, že koľko sa toho na tomto svete dá trpieť, sa mi smeje.

Buďte teda večne požehnaní, bože môj, pretože ste ma prinútili zažiť peklo tým najskutočnejším spôsobom, a tým ma inšpirujete k najhlbšiemu strachu zo všetkého, čo k tomu môže viesť. ““