Svätá Faustína nám hovorí, ako máme reagovať v strate duchovnej útechy

Je ľahké chytiť sa do pasce myslenia, že keď nasledujeme Ježiša, mali by sme sa neustále utešovať a utešovať vo všetkom, čo robíme. Je to pravda? Áno a nie. V určitom zmysle bude naša útecha nepretržitá, ak budeme vždy plniť Božiu vôľu a budeme vedieť, že to robíme. Sú však chvíle, keď Boh z lásky odstráni z našej duše všetku duchovnú útechu. Môžeme mať pocit, akoby bol Boh vzdialený, a prežívať zmätok alebo dokonca smútok a zúfalstvo. Ale tieto chvíle sú okamihmi najväčšieho milosrdenstva, aké si možno predstaviť. Keď sa Boh zdá byť ďaleko, mali by sme vždy skúmať svoje svedomie, aby sme sa ubezpečili, že to nie je dôsledok hriechu. Keď je naše svedomie čisté, mali by sme sa radovať zo zmyslovej straty Božej prítomnosti a zo straty duchovnej útechy. Pretože?

Pretože toto je skutok Božieho milosrdenstva, pretože nás napriek svojim citom pozýva k poslušnosti a láske. Dostávame príležitosť milovať a slúžiť, aj keď nepociťujeme okamžitú útechu. Toto robí našu lásku silnejšou a pevnejšie nás spája s čistým Božím milosrdenstvom (pozri Denník č. 68). Zamyslite sa nad pokušením odvrátiť sa od Boha, keď sa cítite na dne alebo v nešťastí. Považujte tieto okamihy za dary a príležitosti milovať, keď sa vám nechce milovať. Toto sú príležitosti, ktoré sa dajú z milosrdenstva premeniť na najčistejšiu formu milosrdenstva.

Pane, rozhodol som sa milovať Teba a všetkých, ktorých si vložil do môjho života, bez ohľadu na to, ako sa cítim. Ak mi láska k druhým prinesie veľkú útechu, ďakujem. Ak je láska k druhým ťažká, suchá a bolestivá, ďakujem. Pane, očisti moju lásku v autentickejšej podobe, ako je Tvoje Božie milosrdenstvo. Ježišu, verím v teba.