Svätý týždeň: meditácia v utorok

Potom jeden z dvanástich, zvaný Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom a povedal im: „Koľko mi dáš, ak ti ho dám?“. A hľadeli na tridsať strieborných mincí. (Mt 26, 14 - 15)

V prvých dňoch veľkého týždňa, tak ako v srdci Ježiša, váži Judášov tieň. Hovoriť o ňom stojí, pretože to stojí za to, že mlčí. Chceli by sme, aby to urobili čoskoro („Čo chcete urobiť, urobte to čoskoro“), zatiaľ čo zrada - výmena je okamih: sľub a taška, ktoré sa vymieňajú - sa konzumujú pomaly. Domnievam sa, že zúfalstvo sa pripravuje v tejto pomalosti, ktorá nakoniec vedie k skorodovaniu naj ironickejších odporov. Júda tiež miloval, jedného dňa musel Judáš uveriť Majstrovi. Judáš je však človek a jeho ľudské srdce, ktoré jedného dňa miloval a veril, mu muselo dať pod váhou „obchod“, ktorý sa musel javiť čoraz viac zlý, ako udalosti, ktorým dal objatí jeho zradou, pristúpili k ich fatálnemu záveru. Namiesto radosti z toho, že ho videl strateného (na rozdiel od ostatných učeníkov, Judáš úzko sleduje Majstra), cíti sa stratený v úspechu podniku, ktorý začal. To, čo sme chceli (kto vie, prečo chceme určité veci?) Neuspokojuje nás to vždy. Existujú víťazstvá, ktoré nás znepokojujú. Závery hriechu sú nevyliečiteľné a ak milosrdenstvo nepomôže, jeho oko nemá žiadne oko. Judáš sa odváža pozrieť. Pilát sa znovu objaví v prétoriu a hovorí: „Tu je človek“. Vojaci tlačia červenú handru dopredu. Pilát s úsmevom znechutenia dodáva: „Tu je tvoj kráľ.“ Zamaskoval ho ako kráľa, na hlave mal trnovú korunu a v ruke trstinové žezlo. Krv mení tmavé kruhy a steká po lícach. Po túžbe sa ústa mierne otvoria. Oči sa na Judáša dívajú s nekonečnou ľútosťou. Zlovestný zostupuje do Judášovho prsníka. Vo vnútri sa mu povzdychne: „Ó, Maestro, o
Pane alebo priateľa “. Ale hlas nevychádza. Judáš neplače, neplače, neuteká. Jediné gesto, ktoré uspeje, tu je: „Vráťte tridsať strieborných šeklov späť k hlavným kňazom a starším ľuďom: <>. Ale povedali: <> “. Čo mohol robiť? Aké echo by našlo jeho svedectvo pre Nevinných? Veľkňazi boli tvrdší ako kamene na Golgote. Dav kričal čoraz hlasnejšie: „Ukrižuj ho!“. Bolo tu len útočisko zbraní, ktoré sa chystali pribiť: ale už nemal vieru, aby sa nechal objať tým božským priateľstvom, ktoré čaká na popieračov a zradcov všetkých vierovyznaní. Kto má vieru, môže byť na chvíľu premožený zlom, ale nie je stratený. Judáš je dosť inteligentný na to, aby pochopil, že peniaze nevinného mu nemôžu slúžiť, ale už nemá bozk, ktorým by reagoval na Majstra, ktorý jemne a neúnavne opakuje, dokonca aj v krížovej agónii, slovo: „Priateľ“. Bozk by ho zachránil. Ale aké ťažké je vrátiť naše srdcia, keď srdce slúžilo na výmenný pobyt! Všetko najdrahšie a najsvätejšie, najrozkošnejšie a najmilovanejšie je zahasené touto bahnitosťou, ktorá sa bez lásky bozkáva a bez presvedčenia tlieska. Vieru, priateľstvo, vlasť môžu zradiť títo „odborní“ ľudia, ktorí vyjednávajú o všetkom a zarábajú peniaze a ktorí veria, že sa môžu zachrániť pred zúfalstvom tým, že okolo nich postavia obrnený opasok z bankoviek. „Neskúsení“, „nepredvídateľní“, nevyrábajú sejfy, nešpekulujú s ničím, nevytvárajú nové ekonomiky, ale nezradia nijakú krv, nevyhýbajú sa nijakému záväzku, nezačnú syna človeka v utrpení histórie ani nachádzajú sa s povrazom na krku, priviazaným o zakliaty figovník, na konári pretiahnutom cez bralo. (