Smrť nie je koniec

V smrti je rozdelenie medzi nádejou a strachom neprekonateľné. Každý z čakajúcich mŕtvych vie, čo sa s nimi stane v čase konečného rozsudku. Vedia, či ich telá budú vzkriesené na smrť alebo život. Tí, ktorí dúfajú, s istotou dúfajú. Tí, ktorí sa bojia, majú rovnakú istotu. Všetci vedia, čo si v živote slobodne vybrali - nebo alebo peklo - a vedia, že uplynul čas na inú voľbu. Sudca Krista vyhlásil svoj osud a tento osud je zapečatený.

Ale tu a teraz je možné preklenúť priepasť medzi nádejou a strachom. Nesmieme sa báť konca tohto pozemského života. Nemusíme žiť v hrôze z toho, čo príde po poslednom zatváraní očí. Bez ohľadu na to, ako ďaleko utekáme od Boha, bez ohľadu na to, ako často sme sa rozhodli proti nemu a jeho spôsobom, stále máme čas na inú voľbu. Rovnako ako márnotratný syn sa môžeme vrátiť do Otcovho domu a vieme, že nás privíta otvorenou náručou a zmení náš strach zo smrti na nádej na život.

Strach, ktorý mnohí z nás cítia, keď čelia smrti, je, samozrejme, prirodzený. Nie sme stvorení na smrť. Sme stvorení na celý život.

Ale Ježiš nás prišiel oslobodiť od strachu zo smrti. Milujúca poslušnosť, ktorú ponúkol na kríži, odčinila naše hriechy a otvorila dvere do neba pre všetkých, ktorí ho sledujú. Zmenilo to však aj samotný význam smrti pre tých, ktorí sú s ním spojení. „Premenil kliatbu smrti na požehnanie“ a urobil zo smrti dvere, ktoré vedú k večnému životu s Bohom (CCC 1009).

To znamená, že pre tých, ktorí zomrú z milosti Kristovej, smrť nie je osamelý čin; je to „účasť na Pánovej smrti“ a keď zomrieme s Pánom, vstávame tiež s Pánom; podieľame sa na jeho zmŕtvychvstaní (CCC 1006).

Táto účasť zmení všetko. Liturgia Cirkvi nám to pripomína. „Pane, život tvojich verných ľudí sa zmenil, nie je koniec“, počúvame kňaza hovoriť počas pohrebných omší. „Keď telo nášho pozemského domova leží v smrti, získame večný domov v nebi.“ Keď vieme, že smrť nie je koniec, keď vieme, že smrť je iba začiatkom večnej radosti, večného života a večného spoločenstva s tým, ktorého milujeme, nádej rozptýli strach. To nás núti hľadať smrť. Núti nás byť s Kristom vo svete, v ktorom nie je utrpenie, bolesť alebo strata.

Vedieť, že smrť nie je koniec, nás núti robiť niečo iné. To nás núti zdieľať naše nádeje s ostatnými.

Svet nám hovorí, aby sme jedli, pili a bavili sa, pretože zajtra by sme mohli zomrieť. Svet vidí smrť ako koniec, iba temnotu. Cirkev nám však hovorí, aby sme milovali, obetovali, slúžili a modlili sa, aby sme mohli zajtra žiť. Smrť nevidí ani tak ako cieľ, ale ako začiatok, a núti nás, aby sme zostali v Kristovej milosti a prosili ho o milosti, aby to urobil.